Masarykova univerzita, Filozofická fakulta Psychologický ústav

V.4Jedinec v systéme rodiny

Rodina je systémom, kde si ľudia k sebe navzájom vytvárajú vzťahy a komunikujú. (Matoušek, 1997) Jedinec má v tomto systéme nenahraditeľnú úlohu, je jeho časťou.

Skôr, než v tejto kapitole priblížime úlohu a interakciu jedinca v rodinnom systéme, charakterizujeme pojem systém. Ten je v tzv. systémovom pojmovom modeli chápaný ako súbor jednotlivín vo vzájomnej interakcii. Jeho fungovanie je závislé jednak na povahe súčastí, jednak na spôsobe ich organizácie. Táto interakcia a organizácia robí zo systému viac ako súčet častí. Okrem vnútorných väzieb medzi časťami však existujú aj väzby systému s vonkajším prostredím. Systém však musí byť voči svojmu prostrediu ohraničený, aby sa v ňom nerozplynul. Zároveň musí s okolím komunikovať, aby nezanikol. (Matoušek, 1997) Takéto poňatie systému platí zvlášť na rodinu. Kantor a Lehr (cit. podľa Sobotková, 2001) identifikovali základné znaky rodinných systémov:

• 
  Rodinné systémy majú vysokú organizačnú zložitosť, pretože rodiny vytvárajú spletité siete vzájomne prepojených vzťahov. Zložky, z ktorých sa rodinný systém skladá, nie sú fixné, nemenné, ani chaotické. Vzťahy medzi nimi sú cirkulárne, teda vzájomné a recipročne sa ovplyvňujúce.
  
• 
  Rodinné systémy sú do istej miery otvorené, čo podmieňuje životaschopnosť systému, schopnosť reprodukcie, či kontinuity, či schopnosť zmeny.
  
• 
  Rodinné systémy sú adaptabilné. Vyvíjajú sa a menia na základe citlivých reakcií na podnety vonkajšieho a vnútorného pôvodu. Ide o zložité mechanizmy spätného vplyvu.
  
• 
  Rodinné systémy majú charakter priebežnej informačnej výmeny. Teda, závisia na transmisii informácií.
  

Všetky spomenuté charakteristiky sa vyskytujú vo všetkých rodinách. Keby tomu tak nebolo, rodina by sa dostala do vážnych existenčných problémov.

Rodina ako systém jednotlivcovi umožňuje, aby v nej nachádzal oporu, stotožňoval sa s ňou, avšak zároveň mu dáva slobodu, aby si budoval a zachovával svoju osobnú odlišnosť. Život v rodine sa teda pohybuje medzi pólom zdieľania a pólom osobného súkromia. (Matoušek, 1997)

V tomto systéme sa však vytvárajú isté konfigurácie spojenectva, ktoré sú akýmisi podsystémami. Existujú z určitých dôvodov. Jedinci sa spájajú preto, aby napríklad robili závažné rozhodnutia, pestovali spoločný záujem, aby sa posilňovali vo svojej sexuálnej roli (napr. matka a dcéra), aby sa definovali ako jedna generácia voči inej generácii. Tieto podsystémy majú však v podstate rovnaké vlastnosti, ako nadradené systémy⁶. V rodine je pritom najdôležitejší manželský subsystém, lebo hrá ústrednú rolu vo všetkých vývojových fázach rodinného cyklu. (Matoušek, 1997) Podľa Sobotkovej (2001, s. 25) „nie je pochýb o tom, že celkový úspech akejkoľvek rodiny závisí do značnej miery na schopnossti ženy a muže vypracovať si dobre fungujúci vzťah. Spôsob, akým manželia činia spoločné rozhodnutia, ako zvládajú konflikt, ako plánujú budúcnosť rodiny, ako si vzájomne uspokojujú potrebu istoty aj., je určitým modelom interakcie a intimity medzi mužom a ženou, ktorý ovplyvňuje aj vývoj detí.“

Subsystém rodič – dieťa vzniká už v samotnom okamihu počatia. Je zdrojom bohatej životnej skúsenosti a je pre zdrojom výziev, avšak aj konfliktov. (Sobotková, 2001)

Súrodenecký subsystém učí dieťa spolupráci, súťaženiu a vzájomnej podpore. Dieťa sa učí vyjednávať a vytvárať kompromisy. Takto získané interpersonálne skúsenosti potom dieťa využíva aj v sociálnych situáciách s rovesníkmi a ďalšími ľuďmi.

Jedinec sa, samozrejme, v priebehu svojho života so subsystémom rodiny identifikuje. Má pridelenú istú rolu, ktorej plnenie sa od neho očakáva. Jedinec v identifikácii získava pocit rodinnej identity, ktorú Koščo (cit. podľa Sobotková, 2001, s. 43) popisuje ako „subjektívny aspekt rodinnej celistvosti. Je to kognitívne a emocionálne „my“ danej rodiny. predstavuje zachovávanie istých hodnôt, spojenectvo pri riešení problémov adaptácie, vzájomné dopĺňanie sa v procese uskutočňovania rodinných rolí. Rodinná identita zahŕňa pocity a vedomie vzájomnej blízkosti prináležitosti, prejavy záujmu a vrelosti. Úzko súvisí so súdržnosťou rodiny (kohéziou)“ Dôležitá je pritom aj rodinná stabilita, ktorá udržuje rodinnú identitu v čase, zaisťuje kontrolu nad konfliktami a schopnosť rodiny meniť sa a ďalej rozvíjať. Aj napriek času, cez všetky zmeny v štruktúre a interakcii rodiny, umožňuje identita zachovať si pocit, že „my sme rodina“.

V.5Harmonická rodina

Funkčná rodina je abstraktným pojmom. Ťažko nájsť exaktnú hranicu, ktorá by vymedzovala rozdiel medzi funkčnými a dysfunkčnými rodinami. Avšak vo vnútorných vzťahoch harmonickej rodiny sú badateľné isté charakteristiky.

Vo funkčných rodinách je dôležitá atmosféra dôvery a očakávanie dobrého za dobré. Jednotliví členovia na seba berú ohľad a rešpektujú sa. Existuje rovnováha medzi potrebou zdieľania a súkromia. Rodičia vytvárajú pevnú alianciu, ktorá je trvale neohroziteľná vonkajšími vplyvmi. Každý člen hovorí sám za seba, jasne a priamo. V rodine vládne živá komunikácia s množstvom dialógov a zahŕňa všetkých členov. V komunikácii je dostatok humoru, ktorý je vlastný danej rodine, môže sa objaviť aj podpichovanie, ale s ohľadom na city členov. Vládne pozitívna atmosféra a ľudia dávajú najavo potešenie zo vzájomného kontaktu. Rodina je schopná prijímať nové myšlienky a riešenia problémov. Členovia spoločne zvládajú bežnú rutinu domácich prác. Závažnejšie záležitosti rozhodujú rodičia, a to tak, že sa obaja držia dohodnutého riešenia, aj keď sa ich východiskové názory mohli rôzniť. V niektorých sférach je deťom dovolené, aby s rodičmi diskutovali a pri konečnom rozhodovaní sa na ich prianie prihliada. (Matoušek, 1997)

Šulová (1998) považuje za najdôležitejšie faktory rodinnej harmónie „tvorivosť, jasne vymedzené role a schopnosť jednotlivcov zastupovať sa v nich, jasne vymedzená vedúca rola a podpora jej autority zo strany ostatných, jasnosť komunikácie, spôsob vyjadrovania konfliktov a účinnosť interakcie pri ich riešení.“

Ďalším dôležitým aspektom v zdraví rodiny je jej súdržnosť, avšak s rešpektom na autonómiu každého člena. Zdravá rodina umožňuje človeku vytvoriť si samostatnosť a nezávislosť v myslení a hodnotení, ale zároveň poskytuje pocit emočnej blízkosti, prináležitosti a vzájomnosti. (Šulová, 1998)