Kortišová Ivana jún 2007 Obsah: Úvod

Vírusy

Homolová Katarína Banská Bystrica

Kortišová Ivana 1. jún 2007
Obsah:

1. 
   Úvod
   

2. 
   Všeobecná charakteristika
   

3. 
   Vlastná práca
   

1. 
   Chrípka
   
2. 
   Ebola
   
3. 
   Hepatitída
   
4. 
   SARS
   
5. 
   Rakovina krčka maternice
   
6. 
   Žltá zimnica
   
7. 
   AIDS
   

4. 
   Záver
   

5. 
   Zoznam použitej literatúry
   

6. 
   Poďakovanie
   

Úvod:
Cieľom našej práce je oboznámiť vás s problematikou vírusov a chorôb ktoré prinášajú.
V úvode sa budeme zaoberať všeobecnou charakteristikou vírusu. Od jeho vzniku, zloženia a rozmnožovania, až po spôsob akým sa dostáva do organizmu. Obsahom našej práce je charakteristika vybraných druhov vírusov. Ich stručná história, vznik a samozrejme symptómy akými sa prejavujú a následná liečba.

Našou snahou je tiež poukázať na oblasti v ktorých je riziko nakazenia najväčšie a priniesť spôsob prevencie, pred týmito často smrteľnými a nevyliečiteľnými vírusmi.

Myslíme si, že táto téma je v súčasnosti veľmi aktuálna a všeobecne známa. No napriek tomu, si ľudia často krát neuvedomujú riziká spojené s cestovaním do exotických krajín, kde je možnosť nakazenia najpravdepodobnejšia.

Preto netreba podceniť očkovanie a treba myslieť aj na to, že mnohé z nebezpečných vírusov sa šíria vzduchom, a teda môžeme nakaziť nielen seba, ale aj ľudí s ktorými prídeme do kontaktu. Malou nepozornosťou, no v tomto prípade by sa to dalo nazvať aj sebeckosťou, spôsobíme lavínu síriacu sa neuveriteľnou rýchlosťou vpred, ktorá sa nezastaví pred ničím.

Medzi zaujímavosti spojené s prenášaním vírusov, patria aj najnovšie zistenia, že vírusy sa „hravo“ šíria aj dotykmi.

Vedci, ktorí študujú, ako sa prenášajú infekcie tvrdia, že prechladnutí ľudia nechávajú vírus na 35 percentách objektov, ktorých sa dotknú. Aj hodinu po dotyku s kľučkou, telefónom či diaľkovým ovládačom k televízii je 60-percentná šanca, že vírus prejde na ďalšieho človeka. „Niektorí ľudia vírus takmer neroznášajú, iní ho nechajú na všetkom, čoho sa chytia," povedal Owen Hendley, profesor pediatrie z Univerzity vo Virgínii. Napriek tomu, že štúdiu financovala firma, ktorá vyrába dezinfekčné spreje, jej výsledky majú podľa profesora všetkým pripomenúť, ako dôležité je umývať si ruky. Aby ste ochoreli, musíte sa dotknúť nakazeného predmetu a potom vírus preniesť z prstov k nosu alebo očiam. V štúdii zistili, že vírus sa z predmetu na človeka dostal v tretine prípadov.

Tieto myšlienky patria aj medzi hlavné dôvody výberu našej témy, s ktorou vás v nasledujúcich minútach bližšie oboznámime.

Všeobecná charakteristika

Vírusy

Vírusy sú mikroorganizmy, u ktorých sa prejavujú žijúce a nežijúce charakteristiky (vlastnosti). Keďže sa môžu reprodukovať iba vo vnútri žijúcich buniek iných organizmov (hostiteľov), pretože nemajú vlastný biosyntetický aparát, sú nazývané obligatórnymi parazitmi. Veda o vírusoch sa nazýva virológia.

Zvieratá, rastliny a baktérie sú náchylné na napadnutie vírusmi. Keďže hostiteľská bunka je následne zničená, vírusy sú vždy spojené s nejakým ochorením. Napríklad pri vírusovom ochorení (alebo syndróme) AIDS je hostiteľským organizmom človek a výsledkom je deštrukcia imunitného systému. Vírusy sú oveľa menšie ako baktérie, preto môžu byť pozorované iba pomocou elektrónového mikroskopu.

Virión = kompletná vírová častica vytvorená z kyseliny nukleovej obalenej plášťom.

typ nukleovej kyseliny	tvar obalu	stav obalu	príklad	hostiteľská bunka príkladu
RNA	špirálovitý	nekrytý	tabakový mozaikový vírus	rastlina
		obalený	chrípkový vírus	živočích
	mnohostranný	nekrytý	vírus brániaci rastu rastlín	rastlina
		obalený	vírus spôsobujúci AIDS	živočích
DNA	špirálovitý	nekrytý	kolifágový vírus	baktérie
		obalený	vírus čiernych kiahní	živočích
	mnohostranný	nekrytý	bakteriofágový vírus	baktérie
		obalený	opar	živočích

Všeobecné informácie

Medzi prvých bádateľov ktorí sa vírusmi zaoberali patrili Loeffler a Frosch, ktorí v roku 1894 zistili, že vírus je ultrafiltračný, pretože môže prejsť filtrom neprepúšťajúcom baktérie a ultravizibilný, pretože sa nedá vidieť svetelným mikroskopom.

Notoricky známy vírus chrípky

Táto klasická definícia však s narastajúcimi znalosťami o vírusoch vyžadovala zlepšenie, lebo kultivovať sa nedajú napríklad aj baktérie. Vírusy, toto slovo pochádza pravdepodobne zo Sanskritu (India) a pôvodne znamenalo jed. Vírusy sú v hostiteľskej bunke uložené ako parazity. Ako dedičný materiál obsahujú buď deoxyribonukleovú kyselinu (DNA) alebo ribonukleovú kyselinu (RNA). Tieto nukleové kyseliny obsahujú stavebný plán pre vírusovú partikulu, ktorá sa označuje ako virión. Na rozdiel od baktérií nemajú vírusy vlastnú látkovú výmenu. Sami nemôžu vyrábať bielkoviny. Chýbajú im obzvlášť dôležité enzýmy na zísakavanie energie, ktorými disponuje každá bunka. Ich vnútorná štruktúra sa teda preto značne odlišuje od vnútornej štruktúry bunky.

Na vlastné rozmnožovanie potrebujú vírusy organely ich hostiteľskej bunky. Zložky vírusu sa nakoniec spoja spolu so svojimi nukleovými kyselinami do kompletného vírusu a sú potom z bunky uvoľnené. Vírusy sa orientujú na špecifických hostiteľov. Možno rozlišovať animálne vírusy, teda vírusy infikujúce zvieratá, a dokonca vírusy infikujúce baktérie. Tieto sa nazývajú fágy.

Stavba vírusov

V jadre vírusu sa nachádza dedičná informácia. Genetická informácia je kódovaná kyselinou deoxyribonukleovou (DNA) alebo kyselinou ribonukleovou (RNA). Nukleová kyselina (DNA al. RNA) je vo forme vlákna, zriedkavo kruhu. Tieto nukleové kyseliny sú obklopené proteínovým obalom - kapsidom. Kapsid pozostáva z mnohých rovnakých častí, kapsomér. Osobitné usporiadanie kapsomér vedie k typickej vonkajšej forme daného vírusu. Môže byť kockovitá (kubická), pozostávať z trojuholníkovitých plôch (ikozaedrická), špirálovitá (helikálna) alebo vláknitá (filamentárna). Pri bakteriofágoch existujú okrem toho komplexné štruktúry s funkčnými časticami.

U niektorých vírusov je nukleokapsid v ďalšom obale, v púzdre. Stena púzdra má výbežky z glykoproteínov, ktoré sa nazývajú spiky alebo peploméry. Sú spoluzodpovedné napr. za prichytenie sa na povrchu hostiteľa, a tým za špecifickosť hostiteľa vírusu. Pre rozmnožovanie vírusu v hostiteľskej bunke majú okrem toho význam isté štrukturálne proteíny. Tieto môžu vyvíjať enzymatickú aktivitu. K týmto enzýmom patria o.i. neuraminidáza, reverzná transkriptáza a DNA-polymeráza.

 

Čelade vírusov

Podobne ako pri svete rastlín a živočíchov sa ľudia pokúsili klasifikovať vírusy. Primerane technickému vývoju boli pritom použité najrozličnejšie znaky. Dnes zohrávajú úlohu už len fyzikálno-chemické hľadiská. Objavenie vonkajšieho tvaru vírusu röntgénovou štrukturálnou analýzou a dešifrovanie genetického kódu vírusu boli medzníkom vo vývoji. Zhruba možno vírusy rozdeliť na také, u ktorých je nositeľom dedičnej informácie kyselina deoxyribonukleová (DNA) alebo kyselina ribonukleová (RNA).

Prenášanie vírusov

Prenášanie vírusov je rôzne, záleží to od druhu daného vírusu. Napríklad kašeľ a kýchanie rozširujú vírusy, ktoré spôsobujú infekcie dýchacieho ústrojenstva ako napríklad zápaly pľúc. Vírus detskej obrny je vylučovaný výkalmi a prechádza na jedlo pomocou múch. Vírus spôsobujúci AIDS je prenášaný krvou a sexuálnym kontaktom.

Vírusy, ktoré napádajú rastliny, sú prenášané hmyzom, ako napríklad voškami a fyzickým kontaktom medzi listami a koreňmi. Semienka, hľuzy a odrezky môžu taktiež prenášať vírusy.

Napadnutie bunky vírusom


Vírusy, ktoré napádajú baktérie, sú známe ako bakteriofág. Štruktúra, tvar a komplexnosť vírusov sa veľmi odlišuje.



Zmena bunkových inštrukcií

Akokoľvek úplne neaktívny mimo hostiteľskej bunky, vo vnútri vírus ihneď preberá kontrolu bunkového biochemického mechanizmu. Je závislý na hostiteľovi kvôli energii (ATP) a zásobe nukleotidov a aminokyselín, aby vybudoval nové vírové častice.

Vírové DNA (alebo RNA) najskôr potlačí replikáciu nukleovej kyseliny a proteínovej syntézy v bunke. Potom využije hostiteľské nukleotidy a aminokyseliny na produkciu mnohých identických kópií vírovej nukleovej kyseliny a na potrebné množstvo proteínových obalov.

Multiplikácia (rozmnožovanie) vírusu
Vírusy neobsahujú enzýmy na výrobu energie alebo proteínovej syntézy. Aby sa vírus rozmnožoval, musí napadnúť hostiteľskú bunku a riadiť metabolický mechanizmus hostiteľa, aby produkoval vírové enzýmy a komponenty.

Cesty multiplikácie sú:

1. 
   Lytické - Plazmatická membrána a bunková stena hostiteľa je zničená, preto potom cytoplazma uniká a bunka zomiera.
   
2. 
   Lysogenické - Vírové enzýmy pretrhnú chromozóm hostiteľa a potom vstreknú svoj vírový gén do hostiteľskej bunky. Potom keď sa hostiteľská bunka začne deliť, reprodukuje sa rekombinačné DNA. Laterón, prostredie, sa môže otvoriť pre dcérske bunky a následne oni reaktivujú cyklus.