Masarykova univerzita, Filozofická fakulta Psychologický ústav

Masarykova univerzita, Filozofická fakulta

Psychologický ústav

Študijný rok 2009/2010

DIPLOMOVÁ PRÁCA
Vzťah vybraných osobnostných charakteristík a vnímania vlastnej účinnosti k prežívaniu konfliktu práce a rodiny
Kamila Richterová

Vedúca diplomovej práce: PhDr. Iva Burešová, Ph.D.

Brno 2010

Prehlasujem, že som túto diplomovú prácu spracovala samostatne s využitím uvedených prameňov a literatúry.

V Brne 29.4.2010 .....................................

Na tomto mieste chcem poďakovať PhDr. Ive Burešovej, Ph.D. za odborné vedenie, inšpiratívne rady a podnetné pripomienky pri spracovávaní tejto témy. Rovnako by som rada vyjadrila vďaku vedeniu Národního institutu dalšího vzdělávání v Brně za pomoc a ústretovosť pri realizácii výskumu konfliktu práce a rodiny. V neposlednom rade ďakujem svojim najbližším za podporu a lásku.

Motto:
„Šťastný je ten, kto našiel šťastie v rodine.“

L. N. Tolstoj

Obsah

Zoznam tabuliek

Zoznam grafov

Zoznam príloh

I.Úvod
Práca a rodina sú dominantnými rolami v živote väčšiny ľudí. Výrazné celospoločenské zmeny, ku ktorým došlo v posledných desaťročiach, však majú za následok postupné zvyšovanie nárokov pracovnej role, ktorá si vyžaduje od človeka vysokú flexibilitu a zaoberanie sa prácou aj mimo štandardnú dobu. Na druhej strane však došlo aj k istému zvyšovaniu nárokov rodiny, pretože sme si postupne privykli na iný životný štandard, široký výber z rozličných možností a celkovo rýchlejší život. Postupne dochádza k narastaniu problémov so skĺbením zamestnania a rodiny, pretože obe vyžadujú čas a energiu. To v konečnom dôsledku vedie až ku konfliktu medzi týmito dvomi oblasťami ľudského pôsobenia, pretože človek má k dispozícii iba isté množstvo energie, ktoré musí nejako efektívne rozdeliť. V dnešnom svete nie je ľahké byť oddaným partnerom, trpezlivým rodičom a efektívnym pracovníkom súčasne.
Konflikt medzi prácou a rodinou má skutočné dôsledky. Vážne zasahuje pracovnú angažovanosť, ako aj kvalitu rodinného života mužov i žien. Netýka sa však iba zamestnaných, ktorí aktuálne konflikt zažívajú, ale aj ich partnera a detí. Preto je komplexným problémom. Nie je len intraindividuálnou záležitosťou, ale postihuje celú rodinu i oblasť zamestnania. Má vplyv na deti a partnera, vedie k nižšej rodinnej a pracovnej spokojnosti, k zažívaniu vyššej záťaže a v neposlednom rade k celej škále zdravotných problémov.
Hoci konflikt práce a rodiny je aktuálnou témou a týka sa veľkého počtu ľudí našej spoločnosti, v našej odbornej literatúre sa mu doposiaľ veľa pozornosti nedostalo. Preto sme sa rozhodli prispieť k objasneniu niektorých jeho aspektov.
Riešenie tohto konfliktu a harmonizácia práce a rodiny spočíva v dokonalom poznaní príčin kofliktu práce a rodiny. Preto sme sa v tomto výskume zamerali na základné osobnostné charakteristiky, ktoré do istej miery môžu človeka predisponovať, resp. robiť ho náchylnejším k zažívaniu disonancie medzi pracovnou a rodinnou sférou.

II.Teoretická časť

III.Osobnosť

Osobnosť je jednou zo základných domén psychológie ako vedy a výsledky výskumov osobnosti majú širokú platnosť a použitie. Oblasť osobnosti je zaujímavá a hlboká, pretože sa týka každého z nás. Poznanie tak rozmanitého konceptu si vyžaduje zamyslenie a porozumenie jeho jednotlivým aspektom. V tejto kapitole sa budeme venovať osobnosti. Popíšeme základné poňatie, charakteristiky a zložky. Dotkneme sa aj teórií osobnosti, avšak s ohľadom na cieľ našej práce.

III.1Definícia osobnosti

Pojem osobnosť je odvodený od slovného spojenia „o sebe“ a prekladom korešponduje s latinským slovom „persona“. Tento latinský termín pôvodne označoval masku, ktorú si nasadzovali herci antickej drámy počas hry. Maska mala ústa zvláštne tvarované, čo slúžilo k zosilneniu zvuku. Podľa latinského „per sonare“ – znieť skrz, sa usudzuje, že slovo persona je práve tohto pôvodu. Význam sa postupne upravoval a od masky, ktorá „dávala človeku tvárnosť, sa rozšíril na tvárnosť človeka vôbec, na jeho vonkajší obraz a potom aj na jeho povahu.“ (Smékal, 2002)

Osobnosť je pojmom, ktorý sa používa ako v ľudovej reči, tak vo vedeckých kruhoch. V laickom poňatí má výrazne hodnotiaci prízvuk, predovšetkým vo význame vynikajúceho a obdivuhodného jedinca. (Nakonečný, 1995) V tomto zmysle osobnosť označuje schopnosť vyvolávať kladnú odozvu u druhých ľudí svojím typickým spôsobom jednania a prístupom k druhým. V ďalšom poňatí je pojem osobnosť stotožňovaná s výraznou, dominujúcou charakteristikou človeka, napríklad „plachá osobnosť“. (Balcar, 1991)

V psychologickom poňatí pojem osobnosť vyjadruje vnútornú jednotu a štruktúrovanosť obsahu duševného života ľudského jedinca, jeho individuálny svojráz a odlišnosť jedinca od ostatných. (Balcar, 1991)

Zo spomenutého sa dá usúdiť, že pojem osobnosť je hypotetickým konštruktom s pomerne širokým rozsahom. Od toho sa odvíja aj množstvo rôznych náhľadov a z nich vyplývajúcich definícií. Naším cieľom nie je podať ich vyčerpávajúci zoznam, pretože ako vhodne poznamenáva Balcar (1991), v psychologickom používaní pojmu osobnosť panuje všeobecná zhoda, avšak nie je tomu tak v jeho formálnom vymedzovaní. Podľa Bahbouha (2002) je pojem osobnosť zrejmejší, keď sa nedefinuje, pretože je dostatočne zážitkovo zakotvený. Každá teória sa totiž snaží o postihnutie tých najpodstatnejších znakov, ktoré sú však v súlade s určitým programom jej skúmania. (Balcar, 1991) Z nášho pohľadu bude vhodné pre prehľadnosť uviesť aspoň tri definície.

Podľa Allporta je osobnosť dynamická organizácia tých psychofyzických systémov v jedincovi, ktoré určujú jeho charakteristické správanie a myslenie. (Balcar, 1991) Zdôrazňuje, že správanie osoby sa vyvíja a mení, teda nie je statická, hoci obsahuje základnú štruktúru, ktorá pôsobí ako jednotiaci prvok. (Mikšík, 2007)

Smékal (2004) popisuje osobnosť ako „individualizovaný systém (integrácia) psychických procesov, stavov a vlastností, ktoré vznikajú jednak socializáciou (pôsobením výchovy a prostredia), jednak pretváraním vrodených vnútorných podmienok bytia človeka a determinujú a riadia predmetné činnosti jedinca, jeho sociálne styky a duchovné vzťahy.“

Pre Říčana (cit. podľa Balcar, 1991) je osobnosť indivíduum chápané ako integrácia k sebarealizácii v interakcii so svojím prostredím.

Napriek rozmanitým prístupom ku konceptu osobnosti sa nedá poprieť, že „ľudská osobnosť je zložitým a fascinujúcim javom, ktorý si aj navzdory sústredenému skúmaniu uchováva prvky tajomna“ (Drapela, 2008) Avšak to vždy vyvoláva snahu o osvetlenie a hlbšie porozumenie, vytvorenie akejsi taxonómie, ktorú môžeme nájsť v snahách odhaliť isté stále charakteristiky osobnosti.