Masarykova univerzita, Filozofická fakulta Psychologický ústav

IV.Sebapoňatie

Osobnosťou sa človek nerodí, ale sa ňou stáva postupom času, kedy proces socializácie v ranom detstve utvára špecificky ľudskú formu organizácie a fungovania psychiky. Táto genéza osobnosti ústi do vzniku ja a jeho vývoj zas implikuje zážitok vlastného ja. (Nakonečný, 1995) Vedomie seba a zážitok vlastného ja³ má množstvo rozličných podôb – od vlastnej percepcie seba ako odrazu v zrkadle, či na fotografii až po hrdosť na seba samého. (Výrost, Slaměník, 1997). To všetko môžeme vo všeobecnosti označiť pojmom sebapoňatie.

Koncept sebapoňatia je v rozličných podobách predmetom záujmu psychológov už oddávna, avšak pevne sa zakotvil predovšetkým v kognitívnej sociálnej psychológii. (Výrost, Slaměník, 1997) Táto teória vyšla z poznatkov behaviorizmu o sociálnom učení a skombinovala ich s poznatkami kognitívnej psychológie. Osobnosť chápe ako „koherentný psychologický systém, ktorého stavebnými jednotkami sú základné kognitívne a emočné procesy“, pomocou ktorých je vysvetľovaná ako koherencia a fungovanie osobnosti vo svojom celku, tak rozdiely medzi ľuďmi. „Všetky psychologické mechanizmy majú sociálne základy, vyvíjajú a rozvíjajú sa v sociálnom a kultúrnom kontexte a sú aktivované sociálnym prostredím – sú teda sociálne kognitívnymi.“ (Blatný, Plháková, 2003, s. 90)

IV.1Definícia sebapoňatia

Vo všeobecnosti sa sebapoňatie chápe ako „súhrn predstáv a hodnotiacich súdov, ktoré človek o sebe prechováva.“ (Blatný, Plháková, 2003, s. 92) Van der Werff (1990; cit. podľa Blatný, Plháková, 2003, s. 92) ho charakterizuje ako videnie alebo mentálnu reprezentáciu seba. Podobne ďalšia definícia autorov Shavelsona, Hubnerovej a Stantona (1976, cit. podľa Blatný, Plháková, 2003, s. 92) chápe sebapoňatie nasledovne: „V najširšom zmysle je sebapoňatie percepciou seba samého. Tieto percepcie sú formované prostredníctvom skúseností s prostredím ... a sú ovplyvnené zvlášť posilnením z prostredia a od významných druhých.“ Títo autori netvrdia, že sebapoňatie je zvláštnou a nedotknuteľnou entitou vnútri jedinca, ale skôr ho chápu ako konštrukt, ktorý je dôležitý pre objasnenie a predikciu správania človeka, pretože vnímanie seba ovplyvňuje spôsob, akým jedinec koná a jeho konanie spätne ovplyvňuje spôsob, akým vníma samého seba. (Shavelson, Hubner, Stanton, 1976)

Ako vidieť zo spomenutých definícií, podľa týchto autorov je sebapoňatie pojmom stotožneným s celým zážitkom Ja a berú ho ako nadradený pojem pre všetky ďalšie procesy spojené s vnímaním seba samého. Avšak napr. Výrost a Slaměník (1997, s. 187) ho používajú v užšom zmysle ako „poznatky o vlastnom Ja“, ako konštrukt, ktorý „implikuje predovšetkým kognitívny obsah, často aj štruktúru (self-conception, self-structure) vedomej sebareflexie. ... Sebapoňatiu ako kognitívnej štruktúre uloženej v pamäti zodpovedá na procesuálnej úrovni asi najlepšie sebapoznávanie a sebaporozumenie (self-understanding).“ Teda vyčleňujú z neho napríklad sebahodnotenie ako ďalšiu zložku vnímania seba a za nadradený konštrukt považujú sebasystém (self-system), ktorým majú na mysli všetky aspekty obsahu sebareflexie a zahŕňa procesuálnu aj štrukturálnu stránku Ja a dynamiku ich vzájomného ovplyvňovania. (Blatný, Plháková, 2003)

Ako som však už spomenula, v terminológii tejto oblasti panuje značný nesúlad, niektorí autori totiž isté pojmy (napríklad sebapoňatie a sebahodnotenie) chápu odlišne, iní ich používajú synonymne. Vodítkom k riešeniu tohto terminologického problému môže byť akási klasifikácia, ktorá lepšie ilustruje zájomné vzťahy rozličných pojmov.

IV.2Zložky sebapoňatia

Aspekty sebapoňatia (sebasystému) môžeme vo všeobecnosti rozdeliť na tri základné oblasti (napr. Výrost, Slaměník, 1997; Blatný, Plháková, 2003): kognitívna, emočná a behaviorálna. Tieto zložky spolu úzko súvisia, vzájomne sa podmieňujú a samostatne nemôžu existovať. Ako báza sa javí kognitívna zložka, ktorá vytvára samotný obsah a štruktúru sebapoňatia. Tej dáva citové zafarbenie emočná zložka sebapoňatia, ktorá reprezentuje ako vzťah k sebe samému. Obe sa prejavujú v konatívnej zložke, ktorá predstavuje sebareguláciu.

IV.2.1Kognitívna zložka

Kognitívna zložka sa týka predovšetkým obsahu a štruktúry sebapoňatia. Je sumou všetkých znalostí o sebe, ktoré vytvárajú obsah, a je istým spôsobom kognitívne organizovaná, čo tvorí štruktúru. (Blatný, Plháková, 2003)

Obsah je u každého človeka iný a vytvára sa na základe sociálnych skúseností jedinca, a to postupným narastaním informácií o sebe. Súčasne sa uplnatňuje tzv. princíp význačnosti (Greenwald, Pratkanis, 1984; cit. podľa Blatný, Plháková, 2003), ktorý „vyjadruje skutočnosť, že jednotlivé obsahy sebapoňatia sa vytvárajú okolo význačných aspektov Ja, ktoré človeka v nejakom zmysle odlišujú od okolia, alebo sú pre neho dôležité.“ Z tohto obsahu sa súčasne formuje istá štruktúra.⁴

Teória sebapoňatia Ja ako sebaschém (Markusová, 1977; cit. podľa Výrost, Slaměník, 1997) je vynikajúcou ilustráciou štruktúry obsahu Ja. Sebaschémy sú pre človeka akési vodítka, ktoré mu pomáhajú rozhodnúť sa, ktoré informácie bude považovať za sebarelevantné, a ktoré nie. Vznikajú na základe opakovanej sebapercepcie, kategorizácie a interpretácie v najrozličnejších situáciách. Informácie, ktoré človek považuje za sebarelevantné, sú vysoko špecifické a typické práve preňho. Niektoré informácie majú schopnosť stať sa sebarelevantnými takmer pre každého (sú schematické). Iné informácie môžu byť skôr aschematické (nestávajú sa súčasťou štruktúry u daného jedinca, lebo preňho nie sú relevantné). Úloha sebaschém spočíva vo filtrovaní informácií, čo sa uplatňuje „ako pri uchovávaní a reflexii vlastnej minulej skúsenosti – rýchlo evokujeme a rekonštruujeme tie udalosti, ktoré sú relevantné sebachémam; tak aj v prítomnosti a budúcnosti – sú vodítkom pre určité činnosti, ktoré zodpovedajú vytvoreným schémam. Plnia aj funkciu stabilizátora vlastného sebapoňatia – odmietame informácie, ktoré sa nedajú „nabaliť“ na už vytvorené schémy“ (Výrost, Slaměník, 1997)

Z uvedeného môžeme zhrnúť, že kognitívna zložka vytvára vlastné sebapoňatie, rozhoduje o jeho aktuálnej aj budúcej podobe, vytvára jeho obsah a štruktúru. Robí človeka jedinečným práve tým, že mu umožňuje z množstva informácií vyberať práve tie, ktoré sú pre jeho osobnosť relevantné, čo tohto jedinca formuje a utvára. Dáva sebapoňatiu zmysel tým, že ho hierarchicky organizuje.

IV.2.2Emočná zložka

Emočná zložka sebapoňatia sa týka vzťahu k sebe charakterizovaným „emocionálnymi zážitkami Ja, ktorý sa realizuje v rámci základnej dimenzie hodnotenia, teda pozitivity – negativity.“ Hlavnými aspektami tejto zložky sú najmä sebahodnotenie, ktoré vyjadruje mentálnu reprezentáciu emočného vzťahu k sebe, ako aj sebaúcta, či sebavedomie. (Blatný, Plháková, 2003). My v tejto oblasti vyčleníme a ďalej rozoberieme sebahodnotenie, ktoré sa javí ako relevantný k nášmu výskumu.

IV.2.2.1Sebahodnotenie

Sebahodnotenie (self-esteem) reprezentuje prežívanie vzťahu k sebe, teda je tým aspektom, v rámci ktorého sa jedinec porovnáva a konfrontuje s nejakými štandardami. Teda utvára sa sociálnym porovnávaním alebo sebaposudzovaním, a to na základe reflexie a pozorovania svojej vlastnej činnosti. (Kohoutek, 2000)

Základy sebahodnotenia sa utvárajú už v detstve, a to predovšetkým rodičmi, významnými osobami v rámci rodiny alebo ďalšími osobami, ktoré môžu zastúpiť výchovné funkcie. Tento rodičovský vplyv je dôležitý predovšetkým do obdobia adolescencie, kedy ho do istej miery začnú nahrádzať vrstovníci, a neskôr v období dospelosti členovia sekundárnej rodiny, spolupracovníci alebo priatelia. (Blatný, Plháková, 2003)

Tieto hodnotenia sú primárne vonkajšie, avšak v období adolescencie sa internalizujú a stávajú sa trvalou súčasťou sebapoňatia. Podľa Higginsa (1991; cit. podľa Blatný, Plháková, 2003) je dôležitý posun od identifikácie so vzorom k jeho internalizácii (niekedy medzi 9. a 11. rokom života), pretože „vo fáze identifikácie prijímajú deti významných druhých v podstate ako štandardy pre hodnotenie vlastného správania. Behom internalizácie sa tieto štandardy stávajú tzv. osobnými vodítkami (self-guides), pričom sa deti začínajú pokúšať uviesť do súladu osobné vlastnosti s týmito štandardami či vodítkami.“

Štandardami, s ktorými sa jedinec porovnáva v rámci utvárania sebahodnotenia, sú najčastejšie ideálne Ja a požadované Ja, často popisované z pohľadu sebadiskrepančnej teórie, ktorá stavia na odlíšení rozličných aspektov Ja (Higgins, 1987; cit. podľa Výrost, Slaměník):

• 
  Aktuálne Ja je tým, čím človek v súčasnosti je, predstavuje jeho silné a slabé stránky, reflektuje človeka bez prikrášlení práve takého, aký je.
  
• 
  Ideálne Ja je predstava človeka o tom, aký by chcel byť, sú to konkrétne priania, túžby človeka, nádeje a ašpirácie.
  
• 
  Požadované Ja je vyjadrením charakteristík, o ktorých sa jedinec domnieva, že by ich mal mať. Vyplývajú z rolí, ktoré jedinec zastupuje, z povinností a záväzkov.
  

Medzi týmito druhmi reprezentácií Ja sa objavujú diskrepancie, ktoré vedú k rôznym druhom negatívnych stavov. Diskrepancia medzi aktuálnym Ja a ideálnym Ja, vedie k nedostatku pozitívnych záverov o sebe, čo ústi do depresívne ladených negatívnych emócií, ako sklamanie a smútok. Diskrepancia medzi aktuálnym a požadovaným Ja sa vo výsledku manifestuje ako úzkostné pocity, najčastejšie ako vina, hanba, stud a obavy. (Blatný, Plháková, 2003)

Tieto hodnotenia sú v podstate čiastkové a líšia sa od toho sebahodnotenia, ktoré je reprezentované posúdením vlastnej hodnoty relatívne nezávisle na ostatných, a je nazývané globálne sebahodnotenie (global self-esteem). Je prejavom sebahodnotenia na veľmi všeobecnej úrovni a je do istej miery súčtom všetkých čiastkových sebahodnotení, avšak k tomu je podmienené aj: prežívaním pozitívnych a negatívnych emocionálnych stavov; predstavou o svojich silných a slabých stránkach; a spôsobmi, ktorými ľudia konštruujú jednotlivé obsahy vzťahované k Ja (teda nakoľko majú isté charakteristiky dôležitosť pre daného jedinca a do akej miery si je istý danou charakteristikou). (Výrost, Slaměník, 1997)

Jedným z aspektov sebahodnotenia je jeho pozitivita, či negatovota, a je dôležité spomenúť, že práve táto zložka má vplyv na výkon jedinca, teda manifestuje sa v konaní. Ľudia s vysokým sebahodnotením majú obvykle veľké očakávania, plány a vysoké ciele, pričom však môžu nadhodnotiť svoje skutočné možnosti, preceniť svoje schopnosti, čo v konečnom dôsledku vedie k zlyhaniu. Preto ich zisky môžu byť menšie ako zisky ľudí s nižším sebahodnotením, ktorí si však dokážu stanoviť adekvátnejšie ciele. (Blatný, Plháková, 2003)

Druhým podstatným aspektom sebahodnotenia je jeho stabilita, ktorá sa v mnohých prípadoch javí byť dokonca dôležitejšia ako pozitivita, či negativita. Ľudia so stabilnejším sebahodnotením reagujú priaznivejšie na pozitívnu spätnú väzbu a obrannejšie na negatívnu. „Ich globálne sebahodnotenie je naviac významnejšie ovplyvňované čiastkovými hodnoteniami vlastnej osoby. To je spojené so zvýšenou tendenciou zapájať svoje Ja do každodenných aktivít a s nízkou vnútornou motiváciou.“ (Blatný, Plháková, 2003)

Ako je badať z tejto kapitoly, emočná zložka sebahodnotenie je podstatnou súčasťou sebapoňatia, pretože reprezentuje jeho emočnú zložku a dáva mu tým „farbu“.

Ako dôležité sa javí spomenúť, že Výrost a Slaměník (1997) v rámci emočnej zložky vyčleňujú konatívny aspekt sebapoňatia, ktorý napr. Blatný (2003) popisuje ako oddelenú zložku. My sa budeme pridržiavať práve jeho poňatia a popíšeme konatívnu zložku samostatne, hoci je jasné, že všetky tri aspekty sebapoňatia spolu vzájomne úzko súvisia a oddelene nemôžu existovať. Z taxonomického hľadiska sa nám však zdá vhodnejšie popísať ju samostatne tak, ako ostatné dve.

IV.2.3Konatívna zložka

Konatívna zložka je chápaná ako sebaregulácia, a „vyjadruje skutočnosť, že predstava seba, či už z hľadiska súčasnej skutočnosti (aktuálneho Ja), alebo z hľadiska možných Ja (zvlášť ideálneho Ja) sa v priebehu vývoja stáva hlavným faktorom psychickej regulácie správania.“ (Blatný, Plháková, 2003) Teda ide o takú zložku, ktorá stavia na sebapoznaní a sebahodnotení jedinca. Patrí sem napríklad sebaprezentácia a sebamonitorovanie.

Sebaprezentácia sa môže prejaviť ako mnoho rozličných spôsobov, ktorými sa jedinec snaží ovplyvniť druhých. K tomu môže dochádzať uvedomovane, ale aj nevedome. Motívy tohto správania môžu vystupovať buď z potreby vyvolať istý dojem, alebo z potreby potvrdiť vlastné sebapoňatie. Jedinec môže zvoliť isté strategické sebaprezentácie (Jones, Pittman, 1982; cit. podľa Výrost, Slaměník, 1997), napríklad zavďačenie, zastrašenie, sebapovýšenie, príkladnosť alebo pokorné správanie; ale môže zvoliť aj sebapotvrdzujúcu stretégiu, motivovanú snahou, aby ho ľudia vnímali a hodnotili tak, ako sa vníma a hodnotí jedinec sám.

Zo základnej charakteristiky sebaprezentácie vyplýva, že ľudia v mnohých situáciách prispôsobujú svoje správanie situačnému kontextu. Za týmto správaním stojí sebamonitorovanie (self-monitoring), teda „pozornosť, ktorú ľudia venujú sledovaniu vlastného správania. Ľudia s vysokou mierou sebamonitorovania sú veľmi citliví k situačným kľúčom a regulujú podľa nich svoje správanie, zatiaľ čo ľudia s nízkou mierou sebamonitorovania prikladajú menšiu pozornosť sociálnym informáciám a všeobecne jednajú vo väčšej zhode so svojimi vnútornými postojmi“ (Snyder, 1987; cit. podľa Blatný, Plháková, 2003)

Významným apektom v sebaregulačnej (konatívnej) zložke sebapoňatia je „celkové osobné presvedčenie o vlastnej schopnosti vyrovnávať sa so životnými ťažkosťami a výzvami“, ktoré Bandura (1977) nazval skrátene „vedomie vlastnej účinnosti“, tzv. self-efficacy. Pre empirickú časť našej práce je to jeden z kľúčových konceptov, preto mu budeme venovať viac pozornosti.

IV.2.3.1Vedomie vlastnej účinnosti (self-efficacy)

Vedomie vlastnej účinnosti (self-efficacy) je definované ako presvedčenie človeka o jeho schopnostiach podávať určitý výkon, ktorý má vplyv na udalosti ovplyvňujúce jeho život. (Bandura, 1994) Zjednodušene povedané, ide o presvedčenie jedinca, že uspeje v úsilí o dosiahnutie konkrétneho cieľa. Toto jeho presvedčenie sa manifestuje najviac v konatívnej zložke sebapoňatia, a to konkrétne vo výkone, pretože ho priamo predikuje. Vyjadruje tiež aspekt, ktorý podmieňuje motiváciu podať istý výkon a rovnako aj prístup (behaviorálnu stránku) jedinca k úlohám.

Vo všeobecnosti ľudia s vysokou úrovňou self-efficacy berú náročné úlohy ako výzvu, ktorej chcú čeliť. Naopak ľudia s nízkou istotou o vlastných schopnostiach ich skôr berú ako hrozby, ktorým by sa radi vyhli. (Říčan, 2007)

Ľudia s vysokým self-efficacy si kladú náročné ciele a sú nimi viac zaujatí. Udržujú svoje úsilie aj napriek čiastkovým neúspechom, z ktorých majú schopnosť sa rýchlo zotaviť a obnoviť tak svoje vnímanie vlastnej účinnosti. Zlyhanie prisudzujú zväčša nedostatočnému úsiliu alebo chýbajúcim vedomostiam a zručnostiam, ktoré sa vzápätí snažia nadobudnúť. Veria, že nad náročnými situáciami vedia získať kontrolu. Tento prístup ich chráni pred podliehaním záťaži a znižuje vulnerabilitu voči depresii. (Bandura, 1994)

Naopak ľudia s nízkou vierou vo vlastné schopnosti sa boja náročných úloh, ktoré vnímajú ako osobnú hrozbu. Majú nízke ašpirácie a nadšenie pre ciele, ktoré sa rozhodnú dosiahnuť. Keď čelia náročným úlohám, zaoberajú sa svojimi osobnými nedostatkami a prekážkami, ktoré im stoja v ceste, ako aj negatívnymi dôsledkami, namiesto toho, aby sa zamerali na to, ako úspešne problém zvládnuť. Keď sa vyskytnú ťažkosti, vo svojom úsilí poľavujú a rýchlo sa vzdávajú. Pretože nedostatočné úsilie reflektujú ako chybu v schopnostiach, stáči len málo s strate presvedčenia o vlastných schopnostiach. Po neúspechu si len veľmi pomaly znovu obnovujú self-efficacy. Tento prístup ich vystavuje možnosti ľahšie podľahnúť záťaži a zvyšuje vulnerabilitu voči depresii. (Bandura, 1994) Jedinci s nízkym self-efficacy majú tendenciu generalizovať neúspech, teda prenášajú ho aj do iných situácií, než sú tie, v ktorých nastal. (Friede, Ryan, 2005)

Vo všeobecnosti sa vedomie vlastnej účinnosti buduje štyrmi hlavnými spôsobmi: vlastnou skúsenosťou s úspechom, zastúpenou skúsenosťou, verbálnou persuáziou a emočnými a somatickými stavmi.

Najúčinnejšou cestou je vlastná skúsenosť s úspechom, teda zvládnutie obtiažnych situácií. Úspech buduje silné presvedčenie o vlastných schopnostiach. Neúspech ho naopak markantne znižuje, a to tým viac, pokiaľ neúspechy nastávajú ešte predtým, než sa stihlo vybudovať stabilné self-efficacy. (Bandura, 1994)

Ďalšou možnosťou budovania self-efficacy je zastúpená skúsenosť, kedy jedinec vníma úspechy a neúspechy iných osôb, predovšetkým tých, ktoré slúžia ako modely pre identifikáciu, ale aj signifikantých druhých. Táto zástupná skúsenosť má tým väčší účinok, čím väčšiu podobnosť vidí jedinec medzi sebou a modelom. (Friede, Ryan, 2005)

Tretím spôsobom budovania self-efficacy je verbálna persuázia jedinca o tom, že skutočne má to, čo je potrebné na dosiahnutie úspechu. Ľudia, ktorí sú takto presvedčovaní, že disponujú vlastnosťami, ktoré sú potrebné k zvládnutiu daných úloh, ľahšie mobilizujú svoje energetické zdroje a vynakladajú väčšie úsilie v snahe dosiahnuť úspech. To ich vedie k tomu, aby sa nevzdávali, a toto opakované úsilie im pomáha v zdokonaľovaní ich schopností a zručností. (Bandura, 1994).

V neposlednom rade sa self-efficacy utvára na základe emočných a somatických stavov jedinca, ktoré majú významnú úlohu pri posudzovaní vlastných schopností jedinca. Človek často interpretuje svoje podliehanie záťaži ako známku náchylnosti k nízkemu výkonu. V aktivitách, ktoré si vyžadujú fyzickú silu a výdrž, môžu bolesť a únavu vnímať ako náznak fyzickej slabosti, čo znižuje vedomie vlastnej účinnosti. Veľký vplyv má aj nálada – pozitívne emočné stavy vedú k zvyšovaniu self-efficacy, negatívne ho znižujú. (Bandura, 1994)