Masarykova univerzita, Filozofická fakulta Psychologický ústav

V.Človek a rodina

Rodina je nielen v súčasnosti jednou z najhodnotnejších skupín a jej úloha pri formovaní a rozvoji osobnosti je nenahraditeľná. Je to univerzálna sociálna skupina, v ktorej prebiehajú významné sociálnepsychologické javy v životnom kontinuu človeka. Je tým miestom, kde dochádza k významnému procesu identifikácie a socializácie. Umožňuje najprv vytvoriť pevné sociálne väzby a emocionálne silné opätované vzťahy, čo vytvára základ pre akési cvičné prostredie pre dôležité procesy ďalšieho psychosociálneho vývoja človeka. Práve v rodine dochádza k formovaniu modelov správania, procesu identifikácie a budovaniu dôvery v seba samého. (Šulová, 1998) Rodina je prvým modelom spoločnosti, s ktorým sa jedinec stretáva hneď po narodení, a ktorý je dôležitou súčasťou jeho životnej cesty až do obdobia osamostatnenia a založenia vlastnej rodiny. (Wedlichová, 1999)

V.1Definícia rodiny

Hoci každý človek implicitne chápe charakteristiku, funkciu i význam rodiny, jej exaktnú a jednotne prijímanú definíciu nie je ľahké nájsť. Rozdielne zameranie vied, ktoré sa rodinou zaoberajú, to ešte komplikuje. Vo všeobecnosti je rodina chápaná ako najpôvodnejšia, najprirodzenejšia a najdôležitejšia ľudská skupina a inštitúcia, ako ekonomická jednotka a základný stavebný prvok sociálnych štruktúr. (Reichel, 2004) Takáto charakteristika môže byť východiskom pre ďalšie definície, avšak z môjho pohľadu je sama o sebe príliš široká.

Podľa Nakonečného (2009) je rodina pomerne stručne definovaná ako primárna malá sociálna skupina.

Zrozumiteľnú charakteristiku podáva Šulová (1998), keď mierne upravuje definíciu rodiny podľa J. Langmeiera a M. Kňourkovej: „Rodina je inštitucionalizovaná biopsychosociálna skupina, vytvorená prinajmenšom z dvoch členov odlišného pohlavia, medzi ktorými neexistujú pokrvné putá, a z ich detí“. Ide teda o tzv. nukleárnu rodinu.

Obsiahlu definíciu poskytuje J. Odehnal (1984; cit. podľa Šulová, 1998) ktorý hovorí, že „rodina je najuniverzálnejším socializačným činiteľom, ktorý poskytuje jedincovi identifikačné vzory, zoznamuje ho s predpokladaným správaním pre mužskú a ženskú rolu. Učí jedinca reagovať žiaducim spôsobom v procese interakcie a umožňuje mu aj praktické overenie získaných schopností v rámci rodiny. Uplatňuje sa ako regulátor správania jedinca a poskytuje mu spoločensky žiaduce normy. Pod vplyvom rodinného pôsobenia sa vytvárajú postoje k personálnemu okoliu, sebe samému aj spoločnosti všeobecne.“ Výhodou tejto definície je, že sa nevzťahuje len na úplné, teda nukleárne rodiny a je ňou možné vystihnúť širšie spektrum skupín, do ktorého patria napríklad aj neúplné či naopak viacgeneračné rodiny.

V.2Funkcie rodiny

V pojme rodina sú implicitne zakotvené isté funkcie, ktoré by mala plniť. V odbornej literatúre sa uvádza spravidla päť, ktoré výstižne popísal Čáp (1996):

1. 
   Funkcia reprodukčná (biologická). Rodina zabezpečuje reprodukciu človeka na úrovni biologickej i sociálnej. Zaisťuje narodenie jedinca, starostlivosť o neho, jeho socializáciu a výchovu, predávanie tradícií, noriem spoločnosti a hodnôt predchádzajúcich generácií.
   
2. 
   Funkcia ekonomická. Rodina zabezpečuje svojich členov po materiálnej stránke. V minulosti bola táto funkcia veľmi dôležitá, hlavne v období, keď bola rodina chápaná ako samostatná hospodáriaca jednotka, kde každý mal svoje povinnosti v na sebe nadväzujúcich činnostiach. V dnešnej dobe jej význam do určitej miery prejal štát systémom sociálnej podpory v prípade ekonomickej núdze. (Šulová, 1998)
   
3. 
   Funkcia ochranná. Rodina poskytuje svojim členom, deťom aj dospelým ochranu a pomoc v každodennom živote a zvlášť v záťažových situáciách, ako je choroba, či iné ohrozenie. Chráni zdravie svojich členov, poskytuje im ochranu pred negatívnymi javmi.
   
4. 
   Funkcia kontrolná. Rodina kontroluje správanie a jednanie svojich členov, zaisťuje dodržiavanie morálnych či právnych noriem spoločnosti.
   
5. 
   Funkcia emocionálna. Rodina zaisťuje svojim členom možnosť nadväzovať a prehlbovať osobné vzťahy. Umožňuje spoločne prežívať a prejaviť radosť, smútok, úzkosť i upokojenie, prijímať starostlivosť, a vedieť ju ponúknuť aj druhým.
   

Šulová (1998) vyčleňuje ešte výchovnú funkciu rodiny, pretože rodina poskytuje dieťaťu základnú orientáciu v okolitom svete, a tým mu pomáha plynulo sa zaradiť do spoločnosti. Rodinné pôsobenie však nemá vplyv iba na dieťa, ale formuje všetkých jej členov. Je to práve rodina, ktorá pôsobí ako regulátor tzv. nežiaducich činností (abúzu, sociálnej patológie). Špecifická rodinná dynamika tvorí jedinečné prostredie pre formovanie postojov k svetu, blízkemu okoliu, i sebe samému, vytvára hodnotové orientácie, tvorí základ pre formovanie vlastného Ja a koncepciu celého života. Práve pre jej výchovnú funkciu a špecifické pôsobenie je rodina nenahraditeľná inými inštitúciami, či kolektívmi.

V.3Znaky súčasnej rodiny

V posledných desaťročiach sa stretávame s výraznými zmenami štruktúry rodiny, rastie množstvo jej rozličných foriem. V nasledujúcich riadkoch preto popíšeme aktuálne zmeny, ktoré sa už stali znakmi rodín súčasnej doby.

Máchová (1974) poskytuje pomerne jasné vymedzenie týchto znakov, ktoré sú typické skôr pre nukleárnu rodinu, ktorá je akýmsi prototypom. Podľa nej je rodina spoločensky schválenou formou spolužitia, je zložená z osôb spojených manželskými, pokrvnými alebo adopčnými vzťahmi. Jej členovia spolu spravidla bývajú a realizujú sociálne uznávanú deľbu úloh a rolí, z ktorých najzávažnejšie sa týkajú výchovy a výživy detí. Členov rodiny je možné určiť spoločensky uznanou metódou príbuzenstva a pôvodu.

Berúc do úvahy aktuálne „trendy“ vo vývoji rodiny a fakt, že počet úplných rodín dramaticky klesol v posledných desaťročiach na približne 50% cenzových domácností⁵, tradičné znaky rodiny tak, ako sú spomenuté vyššie, vyžadujú rozšírenie. Môžeme si povšimnúť isté trendy súčasných rodín (Hatch, 2000):

1. 
   Rastie počet neúplných rodín. V dnešnej dobe tvoria približne 25% domácností. K neúplnosti rodiny dochádza najčastejšie v dôsledku rozvodu alebo úmrtia partnera. Až 90% z týchto neúplných rodín je tvorených ženou žijúcou spoločne s deťmi. (Šťastná, 2005) Fakt rastu neúplných rodín je vo všeobecnosti vnímaný pomerne negatívne. Avšak ako poznamenáva Provazník (1989) v súvislosti s neúplnými rodinami, „ak napríklad úmrtím alebo rozvodom odíde z rodiny jeden z jej členov, rodina si neprestáva ďalej plniť svoje funkcie. Kvalita týchto funkcií môže byť horšia, ale aj lepšia ako predtým“. Rozpad rodiny v zmysle vyústenia do neúplnosti však so sebou prináša zmenu štruktúry rodiny, s ktorou sa jej členovia musia vyrovnať a pre optimálne fungovanie musia nájsť štruktúru novú, vyhovujúcu a efektívnu pre plnenie všetkých funkcií. Teda rodina musí prejsť akýmsi obdobím adaptácie osvojenia si nových rolí, ktoré im táto zmena priniesla, čo kladie na jedincov zvýšené nároky.
   
2. 
   Rast rozvodovosti. Podľa posledných štatistík z roku 2008 sa do 12 rokov po uzavretí manželstva rozvedie až 49,6% z nich (Šťastná, 2005). Na margo dopadu rozvodov na rodinu Provazník (1989, s. 45) hovorí, že hoci má každý rozvod na rodinu silný vplyv, rodina rozvodom nemusí zaniknúť, naopak, môže byť ešte stabilnejšia. Predpokladom stability rodiny totiž nie je len jej úplnosť alebo neúplnosť. Ide o úplne inú rovinu, ktorá spočíva najmä v kvalite vytvorených väzieb (predovšetkým medzi deťmi a každým z partnerov).
   

Vysoké percento rozvodovosti v posledných rokoch stagnuje. Ako píše Možný (2008), o budúcnosť manželstva nie je príliš potreba sa obávať, pretože doposiaľ neexistuje žiadne lepšie a generáciami preverené sociálne zoskupenie, ktoré by slúžilo k spoločnému súžitiu a k výchove potomstva.

3. 
   Chýba očakávanie trvalosti vzťahu. Jednotlivec nechce riskovať, nechce sa „obetovať“ v záujme rodiny. Objavuje sa množstvo alternatív spolužitia s čo najvoľnejšími a formálne nezakotvenými vzťahmi. Vznikajú tak manželstvá na skúšku; vzťahy, kde partneri majú každý vlastnú domácnosť; slobodné matky s deťmi; dlhodobý trvalý vzťah s deťmi, ale bez formálneho zakotvenia; partnerstvá úmyselne bez detí. (Šulová, 1998)
   
4. 
   Odsúvanie rodičovstva na neskoršie obdobie. Na jednej strane sa tento jav hodnotí kladne, pretože sa predpokladá, že v neskoršom veku budú partneri osobnostne zrelší, no na druhej strane im v tomto neskoršom veku môže chýbať ochota zmeniť prijatý životný štýl, či opustiť kariéru. (Šulová, 1998)
   

V tejto súvislosti je potrebné spomenúť, že aj odsúvanie rodičovstva stojí za faktom, že v populácii stúpa počet rodín s jedným dieťaťom (každé tretie dieťa je bez súrodenca), čoho dôsledkom je vymieranie populácie. (Šulová, 1998). Zo psychologického hľadiska sú deti bez súrodencov v rámci rodiny v celkom inej pozícii. Sú viac ovplyvnené prianiami svojich rodičov, majú s nimi užšiu väzbu a ich odpútanie býva komplikovanejšie. Rovnako majú vyššie požiadavky na svojich priateľov. Zatiaľ čo deti so súrodencami sa prvé konflikty snažia riešiť v bezpečnom prostredí rodiny, „jedináčikovia“ sa k tomu dostávajú v prostredí vonkajšom, s vrstovníkmi, kde dochádza k vzájomnému porovnávaniu. (Čechová, 2008)

5. 
   Rastie počet druhých (tretích) manželstiev. Vznikajú tak doplnené rodiny, kedy jeden člen z manželského páru je biologickým rodičom dieťaťa a druhý je tzv. nevlastný. Znamená to vždy vážny zásah do rodinného systému, pričom sa tvorí nový subsystém, v ktorom si tento nový člen hľadá svoje miesto. To so sebou prináša narušenie starých väzieb a vytvorenie nových. Hlavne pre dieťa je príchod nového člena v podobe autority veľkou skúškou, pretože spravidla má jedného rodiča ešte niekde inde, čiže vlastne patrí do rodín dvoch. (Matějček, 1994)
   
6. 
   Priame výchovné pôsobenie rodičov je nahrádzané inštitúciami a ďalšími socializačnými vplyvmi, napríklad rovesníkmi. Starostlivosť o potomstvo je u rodín, kde obaja rodičia pracujú, nezriedka predaná niekomu inému, napríklad prarodičom, či opatrovateľke.
   

Všetky spomenuté „trendy“ v poňatí rodín dnešnej doby sa samozrejme prejavujú hlavne v jej štruktúre a v rozdelení rolí. Aby sme šli až ku koreňom týchto zmien, ako referenčné obdobie vyberieme etapu po druhej svetovej vojne. Dovtedy bola rola ženy určená predovšetkým jej statusom matky a manželky. V súčasnej dobe ženu do istej miery zastupujú predškolské a školské zariadenia, má tým pádom viac času venovať sa osobnému rozvoju, a stáva sa aktívnym členom v zabezpečovaní ekonomickej funkcie rodiny, ktorú v minulosti zastupoval predovšetkým muž. Ten prebral niektoré úlohy spojené s chodom domácnosti, ktoré predtým boli v réžii manželky. Tieto zmenené role do istej miery oslabili postavenie muža ako „živiteľa“ rodiny. K tomu prispeli aj zvýšené náklady na život industriálnej spoločnosti, čo si skutočne vyžadovalo, aby pre efektívne plnenie ekonomickej funkcie rodiny pracovali obaja rodičia. Všetky tieto zmenené spoločenské podmienky prispeli nových „trendov“ v oblasti rodinného spolužitia.