Masarykova univerzita, Filozofická fakulta Psychologický ústav

III.3Teórie osobnosti

Kohoutek (2001) píše, že človek je nielen tvorom prírodným, biologickým, ale aj spoločenským, a je determinovaný ako biologicky tak sociálne. V podstate tým vyjadruje tendenciu väčšiny psychologických teórií osobnosti, ktoré sa snažia o jej popis. Chcú byť vysvetlením toho, ako funguje ľudský duševný život ako celok, ktorý na jednej strane má biologickú bázu, na strane druhej je dotváraný socio-kultúrnym prostredím. (Nakonečný, 1995) Oblasť týchto teórií je veľmi nejednotná, práve z toho dôvodu, že každá z nich postuluje iné princípy genézy, dynamiky a štruktúry osobnosti ako takej. Mnohé z nich sú svojimi konceptami príťažlivé, lebo postihujú aspekty života, s ktorými má každý človek skúsenosť.

Tu máme na mysli predovšetkým psychoanalýzu a jej hlavného predstaviteľa – S. Freuda. Tá bazírovala na hlbinnom prístupe a poodhaľovala možnosť nevedomých procesov v osobnosti. Nasledovníci tohto prístupu neskôr upustili od takto biologizujúco poňatej a v podstate redukovanej osobnosti a začali brať do úvahy aj sociálnu stránku existencie človeka. Naopak ďalší prístup – behaviorizmus osobnosť taktiež výrazne redukoval, a zas v opačnom smere, teda na správanie a na akýsi stroj, ktorý je výsledkom učenia. Takto radikálne poňaté smery však postupne upúšťali od vyhranenosti a pochopili, že si kladú obmedzenia, ktoré im nedovoľujú vysvetliť niektoré očividne existujúce javy. V snahe vysvetliť osobnosť takto vznikali ďalšie teórie ako geštalt, humanistická a existencialistická psychológia, kognitivistická teória a mnohé ďalšie.

Psychológia osobnosti a s ňou súvisiace rozličné pohľady na človeka sú doménou veľmi pestrou a zaujímavou, avšak hlbšia rozprava o jednotlivých teóriách presahuje rámec a cieľ tejto práce. Preto spomedzi nich vyberieme iba tú, ktorá má relevantnosť k nášmu výskumnému projektu a cieľu tejto práce. Je ňou rysová teória osobnosti, ktorú podrobnejšie popíšeme v nasledujúcej kapitole.

III.3.1Rysová teória osobnosti

História rysovej teórie osobnosti sa odvíja už od antiky, kedy vznikali prvé snahy o vytvorenie akejsi mapy vlastností, ktorými je možné charakterizovať človeka. (Urbánek, Hřebíčková, 2001) Drží sa názoru, že „človek vlastní široké dispozície (rysy) odpovedať v určitých situáciách určitými spôsobmi.“ (Mikšík, 2007; s. 151)

Za otca tohto prístupu môžeme označiť W. Sterna, podľa ktorého sa „osobnosť vyznačuje neopakovateľnou individualitou, príznačnou štruktúrou rysov, ale pritom (či práve preto) vykazuje konštatnosť prežívania, myslenia a aktivít napriek času, udalostiam a skúsenostiam.“ (Mikšík, tamtiež) Teda podľa jeho chápania je osobnosť sústavou možností, tendencií, dispozíc a predpokladov konať určitým spôsobom, ktorý je pre daného človeka príznačný. Rysy osobnosti chápe ako vnútorné potencie, dispozície, ktoré sú spočiatku „mnohoznačne neurčité a vystupujú v kvalite predpokladov“, avšak v styku so svetom sa rozvíjajú v určitom smere a stávajú sa jednoznačnými. Stern týmito postulátmi položil základy rysovej teórie.

Na jeho prácu nadviazal G. Allport, ktorého definíciu osobnosti sme už popísali v predchádzajúcej kapitole. Rysy osobnosti považuje za „validnú jednotku analýzy toho, akí ľudia sú a ako sa od seba navzájom odlišujú“, teda ako predispozíciu jednať v rozličných situáciách nezávislých v čase relatívne rovnakým spôsobom (Mikšík, 2007, s. 159) Allport v rámci svojej teórie vypracoval koncepciu klasifikácie rysov, kde rozlíšil rysy všeobecné (označované aj ako dimenzionálne alebo nomotetické), v ktorých sa ľudia medzi sebou môžu vzájomne porovnávať; a individuálne dispozície (nazývané aj individuálne alebo morfologické rysy), ktoré sú podľa neho tými „skutočnými“ rysmi a sú charakteristické výlučne pre danú osobnosť.¹ Všeobecné rysy nepovažuje za skutočné dispozície, ale len za zmerateľné aspekty individuálnych rysov. Allport sa venoval aj vypracovaniu hierarchickej klasifikácie individuálnych dipozícií, kde na vrchol stavia dispozície tzv. dominujúce, kardinálne, ktoré sú tak výrazné a vysoko zovšeobecnoteľné, že človek je nimi vždy poznamenaný. Menej prenikavé, ale stále pomerne ľahko postrehnuteľné sú tzv. centrálne dispozície, ktoré sú určitými stavebnými blokmi osobnosti a je ich pomerne málo. Najmenej nápadné a najťažšie zovšeobecniteľné sú tzv. sekundárne dispozície, ktoré sú menej konzistentné, a tak aj menej relevantné k definovaniu osobnosti. (Mikšík, 2007, s. 161 - 162) Práce Allporta sa stali významným východiskovým zázemím pre samotnú rysovú teóriu osobnosti.

Autorstvo rysovej teórie osobnosti sa pripisuje R. B. Cattellovi, pričom jeho prínosom sa z tejto teórie stal „snáď najkomplexnejší systém poňatia osobnosti v súčasnej psychológii, podložený mimoriadne rozsiahlou výskumnou činnosťou.“ (Mikšík, 2007, s. 170 - 171) Cattell predstavuje snahu psychometricky orientovaných teoretikov o zistenie pramenných rysov osobnosti, pričom kľúčovou metódou sa stala faktorová analýza, ktorá „bazíruje na hypotéze, že v osobnosti existujú prirodzené štruktúry, ktoré je možné identifikovať s podstatnými rysmi“, a teda je potrebné sa koncentrovať na tieto jednotné štruktúry namiesto na nekonečne mnoho popisov. (Cattell, 1967, cit. podľa Nakonečný, 1995) Cattell chápe rys (faktor) osobnosti ako „podstatu správania určujúcu vplyv, ktorý je zodpovedný za časť variability množiny spôsobov správania; každému faktoru prislúcha vzorec správania, ktorý je relatívne nezávislý na vzorcoch správania prislúchajúcich iným faktorom.“ (Nakonečný, 1995) Rysy charakterizuje ako hypotetické mentálne štruktúry, ktoré sú odvodené zo správania a predisponujú jedinca jednať zhodne aj napriek rozmanitým okolnostiam, či času. (Mikšík, 2007)

Cattell bol vo výskume rysov veľmi produktívny a vyústením jeho práce bola extrakcia 16-tich faktorov², ktorými by sa dala popísať osobnosť. Jeho teória je však z pohľadu nášho výskumu dôležitá práve z toho dôvodu, že Cattell i Allport sa pokúsili identifikovať základné dimenzie osobnosti na základe lexikálnej analýzy, ktorá bola významná a použitá pre zhotovenie metódy merania osobnosti, použitej v našom výskume. Lexikálny prístup k rysom osobnosti pramení z úsilia o vytvorenie taxonómie kľúčových charakteristík, ktorými by bolo možné popísať osobnosť a postihnúť jej individualitu. To sa však ukázalo byť pomerne komplikované, pretože vlastnosti osobnosti sú abstraktné, odvodené koncepty a súčasne množstvo charakteristík, ktorými sa ľudia navzájom odlišujú, je neohraničené (Mikšík, 2007, s. 184).

III.3.1.1Lexikálny prístup k rysom osobnosti

Lexikálny prístup stavia na všeobecnej lexikálnej hypotéze, ktorú formuloval Galton (1984; cit. podľa Urbánek, Hřebíčková, 2001) a predpokladá, že „najpodstatnejšie individuálne rozdiely sú uchované v jazyku a čím sú jednotlivé rozdiely významnejšie, tým častejšie sa uplatňujú v každodennej komunikácii a sú zachytené ako jednotlivé slová“. Pre identifikáciu týchto slov sa využíva špecifický postup, kedy sa najprv zo slovníka vyberú všetky termíny, ktoré sa vzťahujú k prežívaniu alebo správaniu jedinca. V ďalšom kroku sa oddelia rysové termíny od tých, ktoré sa vzťahujú k zovňajšku, sociálnym aspektom a stavom (emočným, behaviorálnym, kognitívnym, a pod.) jedinca, čím sa vyšpecifikujú rysové deskriptory, z ktorých sú vytvorené škály. Na nich následne respondenti posudzujú seba a im známe osoby. Ich odpovede sú podrobené faktorovej analýze. (Mikšík, 2007) Pokračovateľmi lexikálnej analýzy boli napr. Baumgartenová (1933), Allport a Odbert (1936) a následne na nich nadviazal Cattell (1943), neskôr napr. aj Fiske (1949), Tupes a Christal (1958). (Urbánek, Hřebíčková, 2001).

Päťfaktorový model osobnosti, ktorý sme sa rozhodli využiť aj v našom výskume, je tiež výsledkom lexikálnej analýzy. „Big Five“, označovaný aj „Veľká päťka“ vychádza predovšetkým z prác Allporta a Odberta (1936), ale predovšetkým Cattella a jeho 16-faktorového dotazníka. (1945; cit. podľa Blatný, Plháková, 2003) Štruktúra tohto modelu je však jednoduchšia, lebo obsahuje iba päť faktorov - neuroticizmus, extraverzia, otvorenosť skúsenosti, prívetivosť a svedomitosť. Táto päťfaktorová štruktúra vystihuje univerzálnu štruktúru slov postihujúcich relatívne trvalé charakterisitky osobnosti. (Urbánek, Hřebíčková, 2001). Viac ich však popíšeme v kapitole venovanej priamo metódam nášho výskumu.