Masarykova univerzita, Filozofická fakulta Psychologický ústav

XI.Diskusia

Vo výskume sme sa zaoberali overovaním vzťahov vybraných osobnostných charakteristík (neuroticizmu, extraverzie, otvorenosti, prívetivosti a svedomitosti) a pocitu vlastnej účinnosti ku konfliktu práce a rodiny. Rovnako sme sa snažili postihnúť vzťah deskriptívnych charakteristík, ako počet detí a pohlavie k tomuto konfliktu.

V prvej časti diskusie sa budeme venovať práve diskusii charakteristík nami získanej vzorky respondentov. Je to dôležité pre uvedomenie si podmienenosti niektorých rozdielov, ktoré sme zistili.

V tejto časti práce sa teda budeme venovať uvedeniu zistených vzťahov do súvislosti s teoretickými východiskami a odbornými poznatkami. Diskusiu hypotéz prevedieme v takom poradí, v akom sme ich overovali. V závere tejto časti popíšeme aj obmedzenia nami predkladaného výskumu a načrtneme možnosti ich riešenia.
Diskusia charakteristík získanej výskumnej vzorky

Zistili sme, že naša výskumná vzorka sa štatisticky významne líši od všeobecnej populácie v škálach extraverzia (dosahuje vyššie priemerné hodnoty), prívetivosť (nižšie hodnoty) a svedomitosť (vyššie hodnoty). Keď sa nad týmto rozdielom zamyslíme, môžeme sa pokúsiť vysvetliž ho práve tým, aké zamestnanie si naši probandi zvolili - všetci sú učitelia. Každodenné vystupovanie pred množstvom ľudí si vyžaduje isté extravertné charakteristiky.

Rovnako aj priemerne vyššie hodnoty v škále svedomitosti môžu súvisieť s tým, že od našich probandov sa očakáva vysoký stupeň plánovania a dodržiavanie týchto záväzkov. Svedomitosť ako osobnostná charakteristika sa zdá pre učiteľa veľmi dôležitá, azda aj preto naša vzorka dosahuje výrazne rozdielnejšie hodnoty od referenčnej konštanty, ako tomu je v iných škálach. Zaujímavé pritom je, že hoci aj muži, aj ženy skórujú v svedomitosti pomerne vysoko, prejavil sa tu aj rozdiel medzi mužmi a ženami, pričom ženy sa ukazujú byť svedomitejšie, ako muži.

Prívetivosť prekvapivo bola škálou, v ktorej naši respondenti dosiahli nižšie priemerné hodnoty v porovnaní so všeobecnou populáciou. Môže sa na prvý pohľad zdať, že prívetivosť by mohla byť istou silnou stránkou učiteľa. Keď sa však zamyslíme nad touto nižšou hodnotou, musíme vychádzať z charakteristík tejto dimenzie. Jej základom je altruizmus a priateľské, podporujúce správanie. Avšak prílišný altruizmus by sa v školskom prostredí mohol prejaviť ako nižšia autorita učiteľa. V podstate učiteľské povolanie v sebe skrýva aj pomerne vysoký stupeň usmerňovania detí.

Naši respondenti sa štatisticky významne líšili od všeobecnej populácie aj v škále vedomia vlastnej účinnosti. Tu je však potrebné spomenúť, že rozdiel bol iba veľmi malý, a súčasne si treba uvedomiť, že normy pre našu populáciu neexistujú. Dostupná referenčná hodnota bola získaná syntézou z rozličných krajín. Preto nemôžeme v podstate spoľahlivo povedať, že by sa naši respondenti významne líšili od všeobecnej populácie, pretože v našich podmienkach môžu byť normy odlišné.

Ďalšie charakteristiky sa neukázali ako štatisticky významné od normy, preto ich tu už nebudeme popisovať.

Diskusia analýzy vzťahu deskriptívnych charakteristík ku konfliktu práce a rodiny

Z výsledkov analýzy deskriptívnych premenných (pohlavie, počet detí) vyplýva, že pohlavie nemá štatisticky významný vplyv na prežívanie konfliktu práce a rodiny. V oblasti vedeckého výskumu tohto vzťahu panovala značná nezhoda vo zistených výsledkoch. Ako sme uviedli v teoretickej časti, niektoré štúdie naznačujú rozdiel medzi mužmi a ženami, iné ho popierajú. My sme vyšli z predpokladu, že rozdiel medzi mužmi a ženami vo vnímaní konfliktu práce a rodiny existuje. Tento predpoklad sa nám nepotvrdil a nezistili sme žiadne signifikantné korelácie medzi pohlavím a vnímaním konfliktu práce a rodiny.

Rovnako sme sledovali vzťah medzi počtom detí a intenzitou konfliktu práce a rodiny. Predpokladali sme, že v tomto vzťahu existuje kladná korelácia. Výsledky boli pomerne prekvapivé. Najpočetnejšie boli v našej výskumnej vzorke zastúpení jedinci s jedným (95 respondentov) a s dvomi deťmi (155 probandov). Ukázalo sa, že práve medzi týmito dvomi skupinami existuje signifikantný, hoci veľmi malý rozdiel vo vnímaní intenzity konfliktu práce a rodiny, avšak v opačnom smere, ako sme predpokladali. Podľa našich zistení jedinci s jedným dieťaťom zažívajú väčší konflikt zasahovania práce do rodiny ako jedinci s dvomi deťmi (0.02 na hladine významnosti 1%). Toto zistenie, hoci signifikantne významné, je však tak malé, že v realite sa tento rozdiel ani nemusí výraznejšie prejaviť. Keď však máme vysvetliť tento zistený malý rozdiel, môžeme sa oprieť teóriu, že jedno dieťa v domácom prostredí dostáva od rodičov nedeliteľnú pozornosť. (Hall, Lidzey, 2002) Keďže sa konflikt prejavil v škále zasahovania práce do rodiny, rodič môže mať pocit, že jeho práca ho oberá o čas a energiu, ktoré by mohol venovať dieťaťu. Ak sú deti dve, čiastočne sa táto pozornosť prenesie na súrodenca, ale súčasne si súrodenci venujú pozornosť aj navzájom, sú v interakcii, komunikujú spolu. Tento čas strávený napríklad ich spoločnou hrou môže mať výsledný efekt v redukcii záťaže rodiča a tým aj konfliktu práce a rodiny. Keďže však rodičia na druhej strane musia pozornosť venovať dvom deťom, tento rozdiel sa môže stierať, čo môže vysvetliť práve zmienenú nízku koreláciu.

V počtoch detí 3 až 6 sa nám nepodarilo dokázať žiadnu súvislosť v rozdieloch vnímania konfliktu práce a rodiny. Môže to byť spôsobené aj tým, že ľudia s viac ako dvomi deťmi boli v našej vzorke zastúpení minimálne, čo zodpovedá aktuálnemu „trendu“ spoločnosti, že všeobecne ideálne vnímaným počtom detí sú jedno alebo dve. (Svobodová, 2008)

V druhom smere konfliktu, teda v zasahovaní rodiny do práce sa neprejavila žiadna súvislosť s počtom detí.
Diskusia analýzy vzťahu vybraných osobnostných charakteristík ku konfliktu práce a rodiny

Z výsledkov nami prevedených analýz sa v tejto oblasti potvrdilo hneď niekoľko hypotéz. Najvýraznejšia korelácia sa prejavila medzi neuroticizmom a zasahovaním práce do rodiny (0.46 na hladine významnosti 1%) a zasahovaním rodiny do práce (0.41, p<0.01). Toto zistenie nie je prekvapujúce a v našej štúdii mala táto hypotéza skôr konfirmačný charakter. V teoretickej časti sme doložili, že ľudia vysoko skórujúci v škále neuroticizmu zažívajú väčšiu úzkosť, neistotu a majú tendenciu k defenzívnemu správaniu, napätiu a obavám. To všetko sú charakteristiky, ktoré zvyšujú vnímanú záťaž, čo v dôsledku vedie k prežívaniu konfliktu medzi prácou a rodinou. Neurotici môžu už samotné situácie vnímať negatívnejšie, ako iní ľudia, pričom platí pravidlo, že ľudia viac negatívne naladení majú tendenciu potvrdzovať, že konflikt nastal (MacDermid, 2005). V našom výskume sa však korelácia medzi neuroticizmom a oboma smermi konfliktu práce a rodiny prejavila výraznejšie, ako tomu bolo v štúdiách, ktoré sme mali k dipozícii (napr. štúdia Wayna a kol. (2004) potvrdila koreláciu 0.35, p<0.01). Prečo je tomu tak? Musíme povedať, že náš výskum mal oproti iným, ktoré nám slúžili ako zdroj porovnávania, omnoho špecifickejšie charakterizovanú výskumnú vzorku. Zameriavali sa síce na istú pracovnú oblasť (napríklad bankovníctvo, právo a iné), avšak výskum prebiehal na rozličných hierarchických stupňoch organizácie, medzi ktorými sa nerozlišovalo. To si mohlo vyžadovať nielen rozdielne pracovné nároky daných pracovných pozícií, ale aj rozdielne osobnostné charakteristiky ľudí, zastávajúcich tieto pozície. Oproti tomu náš výskum sa zameriaval na homogénnejšiu populáciu – učiteľov, pričom sme túto pozíciu nezovšeobecnili aj napríklad na vedenie školy alebo ľudí pracujúcich na skrátený úväzok. Táto väčšia homogenita sa teda mohla prejaviť v tom, že charakteristiky a nároky danej učiteľskej pozície sú veľmi podobné.

Medzi extraverziou a konfliktom práce a rodiny sa prejavila záporná korelácia. Toto zistenie potvrdilo našu hypotézu. Silnejší vzťah sa pritom ukázal v škále zasahovania rodiny do práce (-0.206, p<0.01), v škále zasahovania práce do rodiny bola korelácia nižšia (-0.138, p<0.05). Teda môžeme zhrnúť, že čím vyššie skóre v škále extraverzie človek dosahuje, tým menej intenzívne zasahovanie rodiny do práce a rodiny do práce prežíva. Môžeme to vysvetliť tak, že extraverti vďaka svojej vysokej hladine energie si aktívne a efektívne plnia svoje rodinné povinnosti, ktoré im už potom nezasahujú so práce, či do rodiny. V konečnom dôsledku a vo všeobecnosti môžeme zhrnúť, že vysoký skór v škále extraverzie predikuje menší konflikt medzi prácou a rodinou. Teda entuzistickí, aktívni jedinci, ktorí si viac všímajú pozitívne stránky situácií, zažívajú menšiu disonanciu medzi týmito dvomi doménami. Je potrebné spomenúť, že hoci žiadna nám dostupná výskumná štúdia doposiaľ nepotvrdila štatisticky významný vzťah medzi konfliktom práce a rodiny a extraverziou, v našom výskume sa tento vzťah prejavil. Opäť by sme to mohli pripísať faktu väčšej špecifkácie výskumnej vzorky. Rovnako sme si mohli všimnúť z charakteristík nášho súboru, že naši probandi dosahujú priemerne vyššie hodnoty, ktoré môžu súvisieť práve s povolaním učiteľa.
Analýza vzťahu medzi otvorenosťou skúsenosti a konfliktom práce a rodiny nepreukázala signifikantnú koreláciu. Tu by sme však mali vziať do úvahy, že pri overovaní reliability tejto škály sme zistili najmenšiu vnútornú konzistenciu (0.708) spomedzi všetkých škál dotazníka NEO. Keďže je táto konzistencia na hranici prehlásenia, musíme zvážiť možnosť, že nepreukázaná korelácia medzi otvorenosťou a konfliktom práce a rodiny môže mať aj metodologickú príčinu.
V hľadaní súvislostí medzi prívetivosťou a konfliktom práce a rodiny sme zistili zápornú koreláciu (-0.270, p<0.01) iba k jednému smeru, a to zasahovaniu rodiny do práce. Môžeme to vysvetliť tak, že prívetiví ľudia majú tendenciu poskytovať a vyhľadávať sociálnu oporu. V oblasti rodiny to môže viesť k menej frekventovaným konfliktom, vytváraniu priateľského prostredia a intenzívnejšej kooperácii medzi členmi rodiny. To sa v konečnom dôsledku môže prejaviť pocitom, že rodina, keďže je „usporiadaná a menej konfliktná“, menej zasahuje do práce. V porovnaní s inými výskumami sme dosiahli v podstate veľmi podobné výsledky (napr. štúdia Wayne a kol., 2004)
Posledným analyzovaným vzťahom z dotazníka NEO bola svedomitosť. Zistili sme pritom zápornú koreláciu medzi touto škálou a oboma smermi konfliktu práce a rodiny. Silnejší vzťah sa pritom ukázal medzi svedomitosťou a zasahovaním rodiny do práce (-0.218, p<0.01), avšak potvrdil sa aj medzi svedomitosťou a zasahovaním práce do rodiny. (-0.116, p<0.05). Pri hľadaní vysvetlenia môžeme siahnuť opäť k základným charakteristikám ľudí vysoko skórujúcich v danej škále. Ich vlastnosti ich totiž predisponujú k tomu, že svoje úlohy sú vďaka efektívnemu plánu schopní splniť v kratšom čase, čo ústi k menšej zaujatosti požiadavkami jednej role, zatiaľ čo sa venujú druhej role. To znamená, že svedomitosť sa môže prejaviť v striktnejšej oddelenosti jednotlivých rolí. V porovnaní s inými výskumami sa nám podarilo získať v podstate veľmi podobné výsledky.
Diskusia analýzy vzťahu vedomia vlastnej účinnosti ku konfliktu práce a rodiny

V analýze vzťahu medzi vedomím vlastnej účinnosti a konfliktom práce a rodiny sa potvrdila pomerne vysoká záporná korelácia. Identifikovali sme vzťah medzi vysokým skórom v tejto škále a zasahovaním práce do rodiny (-0.460, p<0.01). Rovnako sa podobný vzťah ukázal aj v škále zasahovania rodiny do práce (-0,442, p<0.01). V súlade s našimi predpokladmi sa vysoká viera vo vlastné schopnosti, vnímaný pocit, že jedinec dokáže skutočne efektívne zvládnuť aj nečakané životné situácie, ako aj predispozícia brať náročné úlohy ako obohacujúcu výzvu, vedú k redukcii obáv z neúspechu a napätia, čo sa môže prejaviť v menšom prežívaniu konfliktu práce a rodiny. Človek má tendenciu vnímať aj náročné aspekty pracovného a rodinného života v pozitívnom svetle. Táto viera vo vlastné schopnosti, ktorá sa buduje aj prostredníctvom vlastnej skúsenosti, teda pravidelné potvrdzovanie si svojich schopností, vedie k väčšej istote vo vlastnú efektivitu. Táto istota môže redukovať napätie, ktoré vzniká pri stretnutí s istými úlohami, a to môže následne viesť k redukcii konfliktu medzi prácou a rodinou.

Môžeme si však povšimnúť aj niektorých aspektov, ktoré spájajú pocit vlastnej účinnosti s teóriou selekcie, optimalizácie a kompenzácie (Freund, Baltes, 1997; cit. podľa Baltes, Heydens, 2003). Vedomie vlastnej účinnosti, aby bolo zachované, musí byť pravidelne potvrdzované úspechom v rozličných situáciách. Človek si tak vyberá úlohy, ktoré sú síce náročné, no vie, že verí si, že v nich môže uspieť (selekcia). Človek si tak vyvíja určité stratégie a plány, ako pristupovať k danej úlohe a čo k tomu bude potrebovať (proces optimalizácie). Ak usúdi, že jeho vedomosti sú nedostačujúce pre riešenie daného problému a dosiahnutiu cieľa, snaží sa tieto vedomosti získať, alebo vyvinúť inú stratégiu (proces kompenzácie). Ako sme už spomenuli, efektívne procesy selekcie, optimalizácie a kompenzácie vedú k redukcii konfliktu práce a rodiny.

V porovnaní s inými výskumami tejto oblasti sa nám podarilo koreláciu medzi self-efficacy a konfliktom práce a rodiny dokázať. Nám dostupné výskumy mali tieto intencie, i dobré teoretické východisko, avšak tento vzťah nezachytili. Musíme však povedať, že jediná nám dostupná štúdia, ktorá takýto výskum realizovala, do vzorky zahŕňala aj slobodných ľudí. Práve to mohlo spôsobiť nekonzistenciu. My sme túto časť mali naopak pomerne dobre ošetrenú a výskum sme realizovali iba s ľuďmi, ktorí boli v trvalom manželskom zväzku a mali minimálne jedno dieťa.

Diskusia analýzy porovnania intenzity zasahovania práce do rodiny a zasahovania rodiny do práce

Poslednou overovanou hypotézou bola intenzita zasahovania práce do rodiny a rodiny do práce. Zistili sme, že ľudia majú štatisticky významne väčší pocit, že im práca zasahuje do rodiny, ako rodina do práce. Môžeme to odôvodniť práve zvýšenými nárokmi pracovnej role, ktoré sme popísali v kapitole 4.2.

Ľudia majú stále viac pocit, že svoje osobné požiadavky musia redukovať na úkor práce, ktorej často flexibilne prispôsobujú aj svoj mimopracovný program. Napríklad sa tak stáva, že človek aj vo voľnom čase môže striehnuť a čakať na telefonát, ktorý ho „povolá“ k vykonaniu nejakej pracovnej úlohy. Hrozivé informácie o rastúcej nezamestnanosti pritom vyvolávajú obavy, ktoré neraz vedú k rozhodnutiu, že človek radšej bude vykonávať prácu, ktorú má, ako by si mal prílišne preberať a v konečnom dôsledku sa stať nezamestnaným.

Rodina je pritom doménou života, ktorá je pre človeka veľmi dôležitá a má tendenciu ju chrániť. Práve to vedie k tomu, že zvýšené požiadavky práce na úkor času stráveného s rodinou môžu viesť k nepríjemným pocitom a nespokojnosti s tým, že záležitosti práce zasahujú do rodinných aktivít.

Zistenie, že rodina menej zasahuje do práce, však neznamená, že by človek vynakladal menej úsilia na splnenie požiadaviek rodinnej role. Môže to práve naopak znamenať, že sama rodina si uvedomuje, že musí obmedziť svoje nároky, aby si uchovala istý životný štandard, na ktorý je zvyknutá. Trend „obetovania“ sa práci sa teda môže preniesť na všetkých členov rodiny, ktorí takýto životný štýl môžu rešpektovať. Iste, tento rešpekt a sociálne opora, ktorá sa pri tom môže prejaviť, má šancu zmierniť vnímaný konflikt zasahovania rodiny do práce, avšak domnievam sa, že takýto prístup je vhodný iba do tej doby, pokiaľ si rodina na tento spôsob života neprivykne. Môže sa potom totiž stať, že členovia rodiny spolu trávia menej času, čo však nahrádzajú inými aktivitami. Keď si na tieto aktivity privyknú a tlak práce ustúpi, môže byť ťažké nájsť cestu k efektívnemu rodinnému fungovaniu.

Iné výskumy, ktoré sa venovali porovnávaniu intenzity medzi zasahovaním práce do rodiny a rodiny do práce zistili veľmi podobné vzťahy. Taktiež potvrdzujú, že práca viac zasahuje do rodiny, ako rodina do práce (napr. Eagle a kol. 1997)