1
DIŠTANČNÉ VZDELÁVANIE (DiV)
1.1
VYMEDZENIE POJMU DiV
Nutnosť zaoberať sa pojmológiou nie typickou pre vedecké monografie
vyplýva z pojmových a obsahových problémov, s ktorými sa počas našej vý-
skumnej práce stretávame. V súvislosti s dištančným vzdelávaním (DiV) sa
môžeme v odbornej literatúre a legislatívnych dokumentoch stretnúť s jeho
vymedzením v dvoch podobách:
dištančné vzdelávanie ako metóda,
dištančné vzdelávanie ako forma.
Podľa Zlámalovej (2009) je dištančné vzdelávanie - vzdelávanie na diaľ-
ku, distance education, l`enseignemmment á distance, Fernstudium, vo svete
frekventovanou formou celoživotného vzdelávania, inak definovaného aj ako
„riadené samoštúdium“, ktorého hlavným cieľom je sprístupniť vzdelávanie
jedincom, ktorí sa nemôžu zúčastniť klasického vzdelávania.
Rovnako Pedagogický slovník (Průcha, Walterová a Mareš 2008) charak-
terizuje DiV ako formu štúdia sprostredkovanú médiami (telefón, rozhlas,
televízia, počítač, internet, elektronická pošta a i.) a uvádza nasledovné vy-
medzenie dištančného vzdelávania ako metódy štúdia: pod DiV sa rozumie
didaktická metóda uplatnená v podmienkach, keď sú študenti a učitelia od
seba vzdialení, čiže sa nenachádzajú v tej istej miestnosti v tom istom čase.
DiV ako metóda sa etablovala aj v prostredí slovenských vysokých škôl.
Podľa zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách, § 60, je možné študijný
program uskutočňovať v dennej forme štúdia (v rozsahu 1500 až 1800 hodín
za akademický rok) alebo v externej forme štúdia (v rozsahu 750 až 1440
hodín za akademický rok):
prezenčnou metódou,
dištančnou metódou,
kombinovanou metódou.
(Pozn. Česká legislatíva uvádza v zákone č. 111/1998 Sb. o vysokých ško-
lách, v § 44, odseku 4 nasledovné: „forma štúdia vyjadruje, či ide o štúdium
prezenčné, dištančné alebo ich kombináciu“. Pojem dištančný sa tu vzťahuje
k forme štúdia, čo podľa nášho názoru môže spôsobovať nejednotnosť pri
vymedzení DiV u slovenských a českých autorov.)
Podľa vyššie uvedeného zákona spočíva prezenčná metóda štúdia vo vyu-
čovaní s priamym kontaktom učiteľa so študentom. Dištančná metóda na-
hrádza priamy kontakt učiteľa so študentom komunikáciou prostredníctvom
12
komunikačných prostriedkov, najmä prostriedkov založených na využívaní
počítačových sietí (Džubáková 2013).
Realizácia študijných programov výlučne dištančnou metódou je
v podmienkach slovenských škôl skôr výnimkou. V praxi zaužívanejšou je
kombinovaná metóda, ktorú vysoké školy využívajú najmä v externej forme
štúdia, kde je časť prezenčnej výučby nahrádzaná dištančnou metódou.
V dennej forme štúdia sa DiV s elektronickou podporou objavuje prevažne
ako podpora prezenčnej výučby.
Pre účely tejto publikácie budeme pod DiV rozumieť vzdelávanie, pre kto-
ré je charakteristická priestorová a časová oddelenosť študenta a učiteľa
a v rámci ktorého sú uplatňované rôzne organizačné formy a vyučovacie me-
tódy, sledujúce naplnenie vzdelávacích cieľov.
1.2
HISTORICKÝ KONTEXT DIŠTANČNÉHO VZDELÁVANIA
Dištančné vzdelávanie prešlo od svojich počiatkov dynamickým rozvo-
jom, ktorý Průcha a Míka (2000) zhrnuli do nasledovných míľnikov:
korešpondenčná forma, siahajúca do polovice 19. storočia,
rozhlasová forma, siahajúca na začiatok 20. storočia,
televízna forma, siahajúca do druhej polovice 20. storočia,
vzdelávanie prostredníctvom „Open Universities“ (otvorené univerzi-
ty), vznik prvej sa datuje od roku 1969, pričom otvorenosť podľa
Bednaříkovej (2006) znamenala zrušenie akýchkoľvek vstupných po-
žiadaviek na záujemcov o štúdium,
revolučná éra rozvoja informačných a komunikačných technológií
(ďalej IKT), predovšetkým internetu, sietí ISDN, digitálnej siete in-
tegrovaných služieb a Learning Management Systems (ďalej LMS),
systémov na riadenie výučby (bližšie v kapitole Dištančné vzdeláva-
nie s elektronickou podporou).
1.3
ZÁKLADNÉ CHARAKTERISTIKY DiV
Hlavným objektom v DiV je študujúci, hlavným subjektom nie je učiteľ,
ale vzdelávacia inštitúcia (Průcha a Míka 2000). Ďalším dôležitým prvkom
DiV je tútor. Jeho hlavnou úlohou je individuálne pracovať s maximálne 20
študujúcimi, podporovať ich pri štúdiu, konzultovať s nimi obsah, viesť pre-
zenčné tutoriály, poskytovať študentom spätnú väzbu a pomáhať študujúcim
zvládať študijnú záťaž. Tútor je zároveň odborník, učiteľ a poradca v jednej
osobe (Zlámalová 2003).
13
Medzi charakteristické prvky DiV patrí:
študijná flexibilita,
obsahová flexibilita,
organizačná flexibilita,
vysoká miera individualizácie,
široké využitie IKT,
charakteristicky spracované študijné pomôcky,
špecifická individuálna pedagogická podpora.
Za hlavné problémy, s ktorými sa v DiV najčastejšie stretávame, považuje
Zlámalová (2009) nasledovné oblasti:
málo fundovaná voľba dištančnej alebo kombinovanej metódy vzhľa-
dom na potreby študujúcich,
neprofesionálne riadenie prípravy štúdia,
nedostatok kvalitných odborníkov,
nedostatočná kvalita študijných materiálov,
podcenenie administratívnej náročnosti pri realizácii.
1.4
DIŠTANČNÉ VZDELÁVANIE S ELEKTRONICKOU PODPOROU
Charakter dištančného vzdelávania sa od jeho počiatkov, kedy boli vzde-
lávacie materiály distribuované poštou, zásadne zmenil. Za najrevolučnejšiu
fázu rozvoja DiV možno považovať obdobie masívneho rozvoja IKT, nástup
internetu a zavedenie prvých LMS, ktoré zabezpečili distribúciu vzdeláva-
cieho obsahu študentom elektronickou cestou. V tomto kontexte sa začína
používať pojem elektronické vzdelávanie (e-learning). E-learningu a IKT
sa budeme podrobnejšie venovať v samostatných kapitolách, nakoľko zásad-
ným spôsobom ovplyvnili vzdelávanie na mnohých úrovniach.
Klement (2011) uvádza nasledovné medzníky v rozvoji DiV s elektro-
nickou podporou:
obdobie experimentovania so „strojmi na učenie“, v rámci bývalého
Československa spájané so strojom Unitutor - polovica šesťdesiatych
rokov,
vlna elektronizácie školstva, súvisiaca s nástupom osembitových
a šestnásťbitových počítačov, výroba prvých školských počítačov - rok
1985,
vlna nástupu osobných tridsaťdva bitových počítačov IBM - druhá po-
lovica osemdesiatych rokov,
14
vznik e-mailu, služby internetu World Wide Web, offline nosičov typu
CD a DVD-ROM - deväťdesiate roky, ktoré vytvorili priestor pre rozvoj
elektronického vzdelávania v plnom rozsahu.
V kontexte tejto publikácie nie je možné ignorovať význam IKT, zvlášť je
potrebné venovať pozornosť pedagogickej dimenzii ich pôsobenia
v edukácii. Aj z tohto dôvodu je pre nás nevyhnutné sumarizačne venovať
pozornosť platforme vytvárajúcej možnosti e-learningu.
15
2
IKT VO VZDELÁVACOM PROCESE
Ako sme už spomínali, na rozvoj elektronického vzdelávania mal kľúčový
vplyv práve rozvoj IKT, preto sme napriek frekventovanosti danej témy ve-
novali problematike samostatnú kapitolu.
Pre účely tejto práce vychádzame z definície reflektujúcej základný účel,
na ktorý sú IKT určené. Podľa Tinio (2012) sú IKT súborom rôznych nástro-
jov a prostriedkov používaných na komunikáciu, získavanie, uchovávanie,
správu a disemináciu informácií. Tieto technológie zahŕňajú počítače, inter-
net, rozhlas, televíziu a telefóny.
Na zložitosť vymedzenia problematiky IKT vo vzdelávaní poukazuje Ma-
něnová (2012), pričom sa orientuje na dva prúdy:
IKT vo vzdelávaní orientované technologicky,
IKT vo vzdelávaní orientované pedagogicky.
V Pedagogickom slovníku pod heslom nové technológie vo vzdelávaní
uvádzajú Průcha, Walterová a Mareš (2008) moderné prostriedky didaktickej
techniky, didaktické programy a nimi inšpirované nové formy vyučovania,
zahŕňajúce najmä:
siete (lokálne počítačové siete, internet a jeho prostredníctvom prí-
stupné online knižnice, databázy a ďalšie zdroje informácií, video-
konferencie a iné),
multimédiá, ktoré spájajú rôzne formy prezentácie informácie (hyper-
text, obraz a animovaný obraz, zvuk atď.) na rôznych typoch nosičov
(online, na CD - ROM),
mobilné prostriedky a prístupy podporujúce flexischooling,
ďalšie formy dištančného vzdelávania, zahŕňajúce bezdrôtové siete,
notebooky požičiavané študentom pre prácu doma a pod.
Svatoš (2009) definuje pojem nové technológie vo vzdelávaní ako:
vzdelávacie postupy akcentované dobou, ktoré čerpajú z materiálno-
technického rozvoja, ktoré prinášajú práci učiteľa a žiaka nové mož-
nosti,
programovú podporu týchto postupov.
Autor ďalej rozlišuje tri významy pojmu nové technológie vo vzdelávaní:
všeobecnejší pojem vzdelávacie postupy, ktoré spolu s vyučovacími
fázami tvoria podstatnú súčasť didaktického modelu,
druhý význam pojmu vyjadruje konkrétnu materiálno-technickú
a softvérovú podporu vyučovania (učebné pomôcky, výučbové prog-
ramy, didaktická technika), ich základnou vlastnosťou je, že sú vo
16
vyučovacom procese používané samostatne a netvoria vzájomne pre-
pojené didaktické celky,
tretí význam symbolizuje označenie multimédiá, ktoré zámerne prepá-
jajú rôzne didaktické (materiálne i nemateriálne) prostriedky do jed-
ného zmysluplného funkčného celku.
Uvádza všeobecné znaky multimédií ako didaktického prostriedku:
na odovzdávanie pedagogických informácií slúži súčasne prezentácia
niekoľkých typov (textové informácie, počítačová grafika, auditívne
a audiovizuálne súčasti a dynamické spôsoby prezentácie),
v centre pozornosti sú didaktické hľadiská (multimediálna prezentácia
nie je náhodná), vždy plní vopred stanovené zámery a ciele, v popredí
je didaktická zásada aktivity učiaceho sa človeka a názornosti, sú
určené roly učiteľa a multimédií vo vzťahu k vzdelávajúcemu sa
človeku a to vrátane „výstupov“, teda zmien, ku ktorým by malo
dôjsť v dôsledku výučby,
sú zohľadnené a „využité“ psychologické hľadiská (aspekty zmyslo-
vého vnímania pri ľudskom učení, aktívne spolupodieľanie sa na uče-
ní, motivácia, vplyvy na vizualizáciu na opakovanie, na zapamätanie
a jeho kvalitu a pod.),
principiálne sa uplatňuje interaktivita (aktívny výber a prístup k me-
diálne zjednoteným informáciám, prípadné riadenie procesu učenia
a jeho evaluácia),
multimediálne prezentácie sú sprostredkované náročnejšími technic-
kými zostavami, v ktorých má hlavné slovo výpočtová technika - ona
jediná je schopná previesť informácie z rôznych zdrojov do spoločné-
ho prostredia procesom nazývaným digitalizácia. Výsledok - multi-
mediálna prezentácia - sa zobrazuje na televíznej obrazovke alebo
premieta dataprojektorom (najnovšie prezentačné možnosti ponúkajú
individuálne zobrazovače pre virtuálnu realitu, okuliare a monitory
pre augmented reality atď.).
Kombinácia týchto prostriedkov - interaktívne multimediálne učebné ma-
teriály prístupné prostredníctvom počítačových sietí žiakovi odkiaľkoľvek a
kedykoľvek, vedú ku vzniku virtuálnej školy umožňujúcej distribuované
vzdelávanie, učenie just-in-time atď. (Průcha, Walterová a Mareš 2008).
Pedagogicky orientované vymedzenie IKT kladie dôraz na vzdelávací pro-
ces. Z tohto dôvodu sa prikláňame k definícii IKT podľa Zounka a Šeďovej
(2009) ako prostriedkov modernej didaktickej audiovizuálnej (napr. video,
TV, CD prehrávač, dataprojektor) a digitálnej technológie, ktorá je založená
na počítačoch a na telekomunikačných službách, umožňujúcich ich používa-
17
teľom v maximálnej možnej miere sprístupniť informácie a ďalej s nimi pra-
covať (digitálny fotoaparát, digitálna kamera, internet, interaktívna tabuľa,
e-mail. a pod.), ale taktiež rôznymi formami a prostriedkami komunikovať
(e-mail). V definíciách IKT sa často stretávame s adjektívom „starý“
a „nový“, zväčša vo význame analógový a digitálny.
Na tomto mieste považujeme za potrebné sa aspoň čiastočne zmieniť
o termíne nové technológie. Zounek a Šeďová (2009) upozorňujú na skutoč-
nosť, že kategorizácia technológií na nové a staré môže byť v praxi kontrap-
roduktívna, pretože aj so staršími technológiami môžu učitelia v praxi efek-
tívne pracovať. Dovoľujeme si dodať, že naopak, ani najnovšie technologic-
ké novinky nemusia byť zárukou zvládnutia ich didaktického potenciálu vo
vzdelávacom procese. Tým viac, že „nové“ a „staré“ musia mať jasne dekla-
rované vymedzenia.
Livingstone (1999) situuje svoje úvahy o novinkách v oblasti technológií
do sociológie v kontexte otázky „Čo je nové pre spoločnosť?“, pričom vyjad-
ruje názor, že čo je „nové“ pre západné krajiny, nemusí byť rovnako vníma-
né zvyškom sveta. Vyslovuje skepsu ohľadom sociálnych zmien, ktoré by
nasledovali ako reakcia na technologické inovácie. „Nové“ nemôže byť defi-
nované iba z časového hľadiska, ani z hľadiska požiadaviek na technologic-
ké inovácie.
V spojitosti IKT a vzdelávania uvádza Reddi (2004) tri smery:
IKT vzdelanie, ktoré je ponímané ako kreovanie ľudských zdrojov,
ktoré napĺňajú potreby vedomostnej spoločnosti v oblasti IKT,
IKT podporovaná výučba, ktorá prináša doplnenie printových vzdelá-
vacích obsahov o vysielané zvukové a video záznamy ako sú televíz-
ne a rádiové programy, audio a video kazety poskytované študentom
ako súčasť učebnej sady, lekcie poskytované offline (bez pripojenia
na internet), t.j. na CD nosičoch,
vzdelávanie umožnené IKT, ktoré vyžaduje prístup k IKT a zároveň
učiaci sa využíva IKT ako primárne alebo základné médium výučby.
Vo všeobecnosti nachádzajú IKT v školách využitie v šiestich rovinách: 1)
dizajn, plánovanie a príprava vzdelávania, 2) transfer vedomostí so zamera-
ním na obsah vzdelávania, 3) manažment výučby, 4) činnosti založené na
komunikácii a kooperácii účastníkov vzdelávania, 5) aktivity zamerané na
ďalšie vzdelávanie učiteľov, 6) aktivity zamerané na vytvorenie digitálneho
portfólia učiteľa (Skutil, Maněnová a Čermáková 2013).
Za hlavné dôvody využitia IKT vo vzdelávaní možno považovať: spro-
stredkovanie IKT ako technickej kultúry, zabezpečenie rovnakých šancí vo
vzdelávaní, individualizovaný prístup na vyučovaní, znázornenie nových
18
možností, naplnenie stratégií a politík v oblasti vzdelávania (Honegger a kol.
2004).
Na základe záverov výskumu realizovaného na základných školách Južnej
Moravy v rokoch 2006 a 2007, identifikovali Zounek a Šeďová (2009) päť
rôznych spôsobov využitia IKT vo výučbe:
IKT ako nosič obsahu sú ponímané ako plne technologický výklad
alebo prehrávaný výklad. V prvom prípade si žiaci prehrávajú novú
látku vo výučbovom programe, sledujú video, pričom učiteľ do tejto
činnosti významne nezasahuje. V druhom prípade vstupuje do pre-
hrávaného obsahu učiteľ v úlohe herca, ktorý výklad oživuje,
IKT ako extenzia, kedy dopĺňajú a rozširujú telesné, zmyslové alebo
mentálne schopnosti používateľov, najčastejšie ako extenzia oka – vi-
zualizéry,
IKT ako pracovný nástroj, prostredníctvom ktorého sa žiaci učia daný
pracovný nástroj používať (aplikovať - cieľom je použitie samo o se-
be) alebo ho využiť na tvorbu, pričom je dôležitá hodnota výstupu
a žiakom nie je poskytnutý jednoznačný algoritmus,
IKT ako testovací nástroj, pričom v podobe precvičovania naučenej
látky sú IKT vo výučbe využívané najčastejšie,
IKT ako kulisa, doplnok, pričom IKT sú využité na podkreslenie inej
činnosti, skôr ako oživenie, nie ako jadro činnosti.
Mitzlaff a kol. (2007) ako príklad využitia IKT vo vzdelávaní uvádzajú
„model kocky“ (viď obrázok 1), ktorý umožňuje kombináciou jednotlivých
plôch vytvárať konkrétne spôsoby ich využitia na vyučovaní, pričom jednot-
livé plochy kocky znázorňujú tri kľúčové dimenzie.
19
Obrázok 1 Typológia využitia IKT v primárnej škole
Zdroj: upravené podľa SCHRACKMANN, I. a D. PETKO, 2007. „Good practice“ auf
Video - Der Ansatz des schweizerischen ICTiP Projektes. In: H. Mitzlaff (Hrsg.). Inter-
nationales Handbuch Computer (ICT), Grundschule, Kindergarten und Neue Lernkultur.
Bd. II. Baltmannsweiler: Schneider Verlag Hohengehren, s. 717-726. ISBN neuvedené.
Ak sa rozhodujeme pre využitie IKT na vzdelávacie účely, musíme byť
schopní zadefinovať a popísať cieľ, naplnenie ktorého budeme distribúciou
obsahu sledovať, rovnako ako mať jasnú predstavu o systémoch, ktorými
bude distribúcia realizovaná. V pedagogickom ponímaní nejde teda iba
o rozhodnutie z pohľadu voľby technológií, ale aj o zohľadnenie podmienok
a kontextu, v akých sa bude vzdelávanie realizovať.
Rozhodujúci vplyv na uvedené má osobnosť učiteľa, ktorého Loveless, De
Voogd a Bohlin (2001) v súvislosti IKT vnímajú v nových rolách:
ako manažéra kolaboratívneho vyučovania, ktorého rola spočíva
v skvalitňovaní prepojenia medzi informáciami, učiteľmi a žiakmi,
prekonávaní obmedzení, sprístupnení zdrojov a pod.,
ako režiséra - herca, ktorý IKT využíva k podpore vyučovania prepá-
janím kvalitných textov, zvukov, obrázkov, pričom prezentuje
a ilustruje metódami tradičnej výučby,
ako facilitátora, ktorý zabezpečuje komunikáciu, vytvára vhodnú
klímu a pod.,
20
návrhára, projektanta, ktorý tímovo pracuje s cieľom vytvoriť inter-
aktívne výučbové materiály a demonštruje študentom spôsoby, ako
môžu konštruovať svoje vlastné pochopenie problematiky.
V kontexte využitia IKT vo vzdelávaní by sme si dovolili parafrázovať
Zounka (2009), aby neutíchajúcou túžbou v našich školách bolo prispôsobo-
vanie nových technológií vzdelávacím potrebám a nie naopak, prispôsobo-
vanie vzdelávacích potrieb novým technológiám.
21
3
ELEKTRONICKÉ VZDELÁVANIE, E-LEARNING
Spomenutá a vyššie konkretizovaná platforma IKT s možnosťou ich kom-
binácie s počítačovými sieťami, najmä internetu, je predpokladom pre
úspešnú realizáciu e-learningu. Stredobodom nášho záujmu sa v rámci
e-learningu stala dimenzia komunikácie a kooperácie.
3.1
SYSTEMATICKÉ VYMEDZENIE E-LEARNINGU
V Pedagogickej encyklopédii je e-learning (v preklade elektronické učenie
alebo vzdelávanie) definovaný ako „vzdelávací proces (s rôznym stupňom
intencionality), v ktorom sú používané IKT, ktoré pracujú s dátami v elektro-
nickej podobe (napr. počítače, počítačové programy, multimédiá, interaktív-
ne tabule, internet, digitálna televízia alebo rádio, videokonferencia)“ (Zou-
nek 2009, s. 277). S vymedzením pojmu e-learning sa môžeme stretnúť
v užšom a širšom zmysle.
V širšom slova zmysle podľa Kopeckého (2006) môžeme chápať
e-learning ako multimediálnu podporu vzdelávacieho procesu za použitia
IKT, ktorých primárnou úlohou je zvýšiť kvalitu a dostupnosť vzdelávania.
V užšom slova zmysle je e-learning chápaný ako vzdelávanie, ktoré je
podporované modernými technológiami a ktoré je realizované prostredníc-
tvom počítačových sietí (najčastejšie internetu). V tomto poňatí umožňuje
e-learning odovzdávať vzdelávací obsah v digitalizovanej forme komukoľ-
vek, kto má prístup k zodpovedajúcej počítačovej sieti.
V americkom poňatí, kde začína jeho tradícia, je e-learning chápaný vše-
obecnejšie než u nás, synonymom pre e-learning je technology-based lear-
ning (vzdelávanie podporované technológiami). Toto poňatie pokrýva široký
súbor aplikácií a procesov, ako napr. computer-based learning (vzdelávanie
podporované počítačom) a web-based learning (vzdelávanie podporované
webovými technológiami). Online vzdelávanie tu tvorí iba jednu časť tech-
nology-based learningu, viď obrázok 2) (Nocar 2004, in: Maněna 2007).
22
Obrázok 2 E-learning = technology-based learning
Zdroj : NOCAR, D. a kol., 2004. E-learning v distančním vzdělávání. 1. vyd. Olomouc:
Univerzita Palackého. ISBN 80-244-0802-3.
Iný pohľad definuje e-learning ako vzdelávanie za podpory webových
technológií. Vzhľadom k tomu, že u nás už považujeme za nevyhnutné pre-
pojenie e-learningu s počítačovou sieťou, je možné e-learning chápať ako
online vzdelávanie (viď obrázok 3).
Dostları ilə paylaş: |