Prešovská UNIVERZITA V prešove pedagogická fakulta

5
 
OSOBNOSŤ  
5.1
 
VYMEDZENIE POJMU OSOBNOSŤ  
Osobnosť (v anglickom jazyku - personality, vo francúzštine - personnali-
té,  v nemčine  -  Persönlichkeit,  Person)  je  podľa  sociologického  slovníka 
konceptom, ktorý sa vo filozofii, historických vedách a psychológii vníma a 
tematizuje odlišne.  
Filozofický  pohľad  je  zvyčajne  abstraktný.  Rozlišuje  sa  „personalitas“  a 
„persona“ („osoba“ a „maska“). 
V naturalistickom  poňatí  je  osobnosť  vo  svojej  podstate  animálna,  spolo-
čenské je len jej maskou. V spiritualistickom poňatí je osoba vo svojej pod-
state duchovná bytosť. 
V historických  vedách  je  osobnosť  vnímaná  v kontexte  úlohy  jedinca 
v dejinách ľudskej spoločnosti. 
Predmetom záujmu sociológie je osobnosť preto, že ľudia vnášajú do spo-
ločenského  života  svoje  vlastnosti  a kladie  si  tak  otázku  možnosti  kontroly 
ich sociálneho správania (Klener 1996).  
5.2
 
OSOBNOSŤ V KONTEXTE PSYCHOLÓGIE OSOBNOSTI 
Psychológia sa venuje konceptu osobnosti v špeciálnej disciplíne - psycho-
lógii osobnosti, v ktorej však neexistuje jednotné ponímanie tohto konštruk-
tu. 
V roku 1937 G. W. Allport analyzoval 50 rozdielnych definícií osobnosti, 
v súčasnosti  existuje  približne  pätnásť  reprezentatívnych  poňatí  konceptu 
osobnosti,  ktoré  sú  vzhľadom  na  rôzne  ponímanie  predmetu  psychológie 
rozdielne. Psychológia osobnosti  je definovaná tým,  ako má byť predmet - 
osobnosť,    ponímaný    a   študovaný    a   teda  vyplýva  z definície  osobnosti 
(Nakonečný 1997). 
Kubáni (2013) uvádza tri odlišné prístupy psychológie k pojmu osobnosť: 

 
osobnosť ako problém celistvosti človeka, jej zložiek, charakteristík, 

 
osobnosť  ako  ústredná  téma  vyrovnávania  sa  človeka  s prostredím 
a sama so sebou,  

 
osobnosť ako potencionalita plne sa rozvinúť.  
U Halla  a Lindzey  (2002)  sa  stretávame  s vymedzením  pojmu  osobnosť 
v hodnotiacom význame, ponímajúceho osobnosť v zmysle dojmu, ktorý vy-
voláva indivíduum u iných, týka sa teda jeho sociálnych zručností, charizmy 
a pod.  Ďalšie  použitie  termínu  osobnosť  je  deskriptívne,  kedy  sa  termín 

53 
kombinuje s nejakým adjektívom, pričom sa jedinec definuje najvýraznejšou 
charakteristikou.  Niektorí  teoretici  definujú  osobnosť  ako  koncept,  ktorý  je 
definovaný  reakciami  druhých  ľudí,  ide  o tzv.  biosociálny  pohľad,  podľa 
ktorého je človek to, čo si druhí myslia, že je. Naproti tomu podľa biofyzickej 
definície  má  osobnosť  určitú  vrodenú  zložku,  ktorá  súvisí  so  špecifickými 
objektívne merateľnými kvalitami osoby. 
Veľký  psychologický  slovník  (Hartl  a Hartlová  2010)  uvádza  nasledovné 
vymedzenia pojmu osobnosť vybraných autorov. 
H. J. Eysenck vníma osobnosť ako viac či menej stabilnú a trvajúcu orga-
nizáciu charakteru, temperamentu, intelektu a tela, čo umožňuje jej jedinečné 
prispôsobovanie sa okoliu.  
Podľa J. B. Watsona (in: Hartl a Hartlová 2010), zakladateľa behavioriz-
mu, je osobnosť konečný produkt nášho systému zvykov. 
R.  B.  Cattell  (in:  Kubáni  2013)  vníma  osobnosť  ako  to,  čo  determinuje 
správanie v definovanej situácii a v definovanom naladení.  
Atkinsonová  (2007)  definuje  osobnosť  ako  príznačné  a charakteristické 
vzorce  myslenia,  emócií,  správania,  ktoré  tvoria  individuálny  osobný  štýl 
interakcie s fyzickým a sociálnym prostredím. 
5.3
 
PREHĽAD TEÓRIÍ OSOBNOSTI 
Hall  a Lindzey  (2002)  uvádzajú,  že  v psychológii  osobnosti  neexistuje 
skutočná paradigma (spôsob nazerania na problémy a riešenia pre určitú ob-
lasť vedeckého výskumu).  
Prinášajú prehľad teórií osobnosti, ktoré možno chápať z hľadiska devia-
tich otázok moderných teoretikov:  

 
vedomé verzus nevedomé determinanty správania, 

 
výsledky učenia verzus proces učenia, 

 
dedičnosť verzus prostredie, 

 
minulosť verzus prítomnosť, 

 
holistický verzus analytický prístup, 

 
osoba verzus situácia, 

 
účelový verzus mechanistický pohľad, 

 
niekoľko verzus množstvo motívov, 

 
normálne verzus abnormálne správanie.  

54 
U Kubániho (2013) sa stretávame s nasledovným rozdelením teórií osob-
nosti: 

 
teórie  sociálneho  učenia,  zdôrazňujúce  vplyv  poznávania,  kontextu 
a všeobecných sociálnych faktorov pri učení,  

 
teórie  kognitívneho  prístupu  k osobnosti,  podľa  ktorého  je  poznanie 
výsledkom  toho,  ako  človek  usporadúva  obsahovú  stránku  prijíma-
ných podnetov a ako ich interpretuje, teda „transformuje“ do svojich 
prejavov správania, 

 
humanistická  psychológia,  ktorá  vytvára  protiváhu  behaviorizmu 
a kladie dôraz na bezprostredný, vnútorný (fenomenálny) zážitok.  
Nakonečný (1997) kategorizuje teórie osobnosti vychádzajúce z troch ciest 
súčasnej  psychológie:  1)  behavioristické  teórie,  2)  psychoanalytické  teórie, 
3) humanisticko- psychologické teórie osobnosti. 
U Atkinsonovej  (2007)  sa  okrem  týchto  troch  teórií  stretávame  navyše 
s kognitívnym prístupom k osobnosti, ktorý je označovaný niektorými auto-
rmi za štvrtú cestu v psychológii.  
Vágnerová (2010) rozdeľuje teórie osobnosti na základe nasledovných prí-
stupov k osobnosti:  

 
psychodynamicky zameraný prístup, 

 
behavioristicky  zameraný  prístup  redukujúci  osobnosť  na  komplex 
naučeného správania, 

 
sociálno-kognitívny prístup k osobnosti, 

 
prístupy smerujúce k integrácii poznatkov. 
Autorka  taktiež  uvádza,  že  súčasná  psychológia  osobnosti  uprednostňuje 
multisystémový prístup a má tendencie vytvárať integrujúce teórie, v ktorých 
nejde  o to,  ktorý  aspekt  osobnosti  je  významnejší,  ale  aký  je  ich  vzájomný 
vzťah a aký je výsledok ich interakcií. 
Najkomplexnejšie rozpracovanie teórií osobnosti prinášajú Hall a Lindzey 
(2002), ktorí uvádzajú  nasledovné delenie: 

 
teórie so zameraním na psychodynamické sily, 

 
teórie zamerané na prežívajúceho človeka, 

 
teórie s dôrazom na trvalé charakteristiky, 

 
teórie zamerané na učenie a prostredie. 
Zo  spomínaných  teórií  sme  sa  v ďalších  častiach  podrobnejšie  venovali 
vybraným  teóriám,  ktoré  v  nemalej  miere  prispeli  ku  skúmaniu  štruktúry 
osobnosti a stali sa východiskom pre vznik Big Five Inventory, súčasťou kto-
rého  je  NEO  -  Five  Factor  Inventory,  použitý  ako  výskumný  nástroj  nami 
realizovaného výskumu. Jeho podrobným popisom sa zaoberáme v 7. kapito-
le. 

55 
Štruktúra osobnosti: osobnostné rysy 
Popísať  osobnosť  ako  celok  je  náročné,  jednoduchšie  je  použiť  na  popis 
čiastkové aspekty označujúce rysy, črty pre ňu charakteristické.  
Vágnerová  (2010) definuje  osobnostné  vlastnosti,  rysy  ako  zovšeobecňu-
júce  charakteristiky,  ktoré  umožňujú  vyjadriť  jedinečnosť,  špecifickosť 
osobnosti jedinca a tým jeho rozdielnosť od ostatných ľudí. „Termíny osob-
nostný  rys  a osobnostná  charakteristika  znamenajú  približne  to  isté,  avšak 
v prípade rysu je zahrnutý predpoklad, že ide o vlastnosť, ktorá sa rozvíja na 
základe  určitej  dispozície,  t.j.  je  tu  apriórny  predpoklad  jej  väčšej  stability 
a trvalosti“  (Atkinsonová  2007,  s.  84).  Pojem  dispozícia,  chápaný  v užšom 
zmysle  ako  nepozorovateľné  charakteristiky  ovplyvňujúce  čin,  správanie, 
konanie, výpoveď jedinca, je rovnako používaný ako synonymum osobnost-
ného rysu (Hřebíčková 2010). 
Osobnosť je celok duševného života, avšak z tohto celku možno vyanaly-
zovať určité zložky s rôznymi funkciami, ktoré sú však fakticky integrované 
do funkčného celku podobne ako funkcie jednotlivých orgánov tela (Kubáni 
2013). 
V štruktúre osobnosti rozlišujeme nasledovné zložky: 

 
záujmy - vyjadrujú oblasť činností, ktoré človeka mimoriadne priťa-
hujú, 

 
schopnosti - určujúce úroveň výkonu v určitej činnosti, 

 
temperament - ovplyvňujúci dynamiku predovšetkým v citovej oblas-
ti, 

 
charakter - vyjadrujúci vzťah k iným ľuďom, veciam, práci, sebe sa-
mému.  
V každom prejave osobnosti môžeme zaznamenať tri zložky: 

 
schopnosti, skúsenosti či zručnosti (ako dobrý je výkon), 

 
dynamickú, zahŕňajúcu motiváciu, záujem a charakter (prečo to robí), 

 
temperament  (akým  spôsobom  činnosť  realizuje,  ako  ju  prežíva) 
(Hartl a Hartlová 2010).  
Osobnostné  rysy  charakterizuje  Vágnerová  (2010)  v nasledovných  bo-
doch: 

 
ako predpoklady k určitému spôsobu reagovania,  

 
sú relatívne trvalé a stabilné vlastnosti, 

 
sú  vymedzené  v bipolárnych  dimenziách  vyjadrených  krajnými  va-
riantmi (napr. priateľský - nepriateľský), pričom v populácii ich roz-
loženie zodpovedá Gaussovej krivke, 

 
základné osobnostné rysy sú relatívne nezávislé charakteristiky a ich 
súbor vytvára pre jedinca typický osobnostný profil, 

56 

 
stabilné  osobnostné  rysy  ovplyvňujú  rozvoj  premenlivých  aspektov 
osobnosti (názorov, postojov, hodnôt, ambícií), 

 
 ale  aj  spôsob  napĺňania  sociálnych  rolí  a charakter  medziľudských 
vzťahov. 
  
História diagnostiky osobnosti: 
Psychológovia zaoberajúci sa fenoménom osobnosť sa pokúšali navrhnúť 
metódy  pre  popis  a meranie  osobnosti,  ktoré  presahujú  používanie  každo-
denných  výrazov  označujúcich  osobnostné  rysy.  V prvom  rade  redukovali 
potenciálny súbor, názov rysov do takého rozsahu, ktorý by  neprestal zahŕ-
ňať rozmanitosť ľudskej osobnosti. V druhom rade ich pozornosť smerovala 
k zabezpečeniu  reliability  a  validity  nástrojov  na  meranie  osobnosti 
a v neposlednom  rade  bolo  z ich  strany  potrebné  realizovať  empirické  vý-
skumy, ktoré by odhaľovali vzťahy medzi jednotlivými rysmi a špecifickými 
druhmi správania (Atkinsonová 2007). 
Uvádzame niektoré z najvýznamnejších typológií osobnosti, ktoré prispeli 
k tvorbe  diagnostických  metód  používaných  v súčasnosti,  vrátane  päťfakto-
rového modelu osobnosti použitého v našom výskume. 
Typológia  osobnosti  podľa  Hippokrata  patrí  medzi  najstaršie  metódy, 
ktoré  využívame  na  určovanie  charakteru  jednotlivých  osobností.  Východi-
sko tejto náuky je v pomere štiav v ľudskom tele. Rozlišujú sa 4 druhy tele-
sných štiav: krv (haima) - sangvinik, hlien (flegma) - flegmatik, žlč (cholé) - 
cholerik, čierna žlč (melania cholé) - melancholik. Napriek tomu, že táto ty-
pológia je už prekonaná, charakteristické názvy sú používané dodnes. 
Neurofyziologická  teória  I.P.  Pavlova  je  tvorená  na  základe  stavby 
a funkcie nervovej sústavy. Pri určovaní typov vyššej nervovej činnosti bral 
I. P. Pavlov do úvahy tieto vlastnosti: 

 
silu vzruchu a útlmu, 

 
vyrovnanosť, vyváženosť medzi silou vzruchu a útlmu, 

 
pohyblivosť vzruchu a útlmu. 
Rozlišuje nasledovné typy temperamentu: 

 
melancholik - vzruch i útlm sú slabé, vznikajú ťažko,  

 
cholerik - prevláda vzruch nad útlmom, vzniká ľahko, 

 
sangvinik - vzruch a útlm sú silné, vyrovnané, vznikajú ľahko, 

 
flegmatik - vzruch a útlm sú silné, vyrovnané, vznikajú ťažko (Izden-
czyová 2009). 
Teória osobnosti H. J. Eysencka 
H.  J.  Eysenck  použil  psychiatrické  hodnotenie  pacientov  a vyčlenil  dva 
osobnostné faktory, ku ktorým bol neskôr pridaný tretí: 

57 

 
introverziu -  extraverziu, vyjadrujúcu mieru, v ktorej je človek obrá-
tený do vnútorného sveta k ja alebo k vonkajšiemu svetu, 

 
emočnú labilitu - stabilitu, označujúcu aj ako neuroticizmus, 

 
psychoticizmus - označujúci sociálnu adaptabilitu (neadaptibilitu).  
 
Obrázok 8 Vzťah extroverzie - introverzie a stability - lability 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Zdroj:  KUBÁNI,  V.,  2013.  Psychológia  osobnosti.  [online].  1.  vyd.  Prešov:  PU  [cit. 
2013-01-03]. ISBN 978-80-555-0845-0.  
Dostupné z: http://www.pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/Kubani7 
 
Faktorová analýza R. C. Cattela 
R. C. Cattel je označovaný za faktorového analytika, už v štyridsiatych ro-
koch  hľadal  najvýznamnejšie  dimenzie  osobnosti  reprezentované  v jazyku. 
Podstatou lexikálnych štúdií je vybrať zo slovníka slová používané pre popis 
osobnosti,  redukovať  ich  a prostredníctvom  faktorovej  analýzy  ich  usporia-
dať do skupín, pričom sa predpokladá, že čím podstatnejšie sú individuálne 
rozdiely, tým častejšie sa v jazyku uplatňujú. 
Cattel použil vo svojom výskume 4500 rysov, ktoré redukoval na 35 prí-
davných mien vyjadrujúcich črty osobnosti, ktoré rozdeľuje na: 

 
základné, ktoré nemožno usudzovať z pozorovateľného správania, 

 
povrchové, ktoré vznikajú interakciou základných čŕt,  

58 

 
dynamické,  týkajúce  sa  tendencie  správania  sa  jedinca  smerom 
k nejakému cieľu, 

 
črty schopností, predstavujú efektívnosť dosahovania cieľov, 

 
črty  temperamentu,  vzťahujúce  sa  na  spôsob  jedinca,  ktorým  sa  pri-
bližuje k cieľu (Hall a Lindzey 2002). 
V roku  1949  zhrnul  Cattel  najčastejšie  črty  do  šestnásťfaktorového  osob-
nostného  dotazníka  (16  Peronal  Factory),  ktorý  bol  výsledkom  faktorovej 
analýzy redukujúcej L, Q a T dáta (Salkind 2008).  
 
Big Five Inventory 
Päťfaktorový  model  osobnosti  (veľká  päťka)  predstavoval  kompromis 
medzi  Eysenckovými  troma  a Cattelovými  šestnástimi  faktormi  a slúži  ako 
prijateľný rámec k výkladu osobnosti. Jeho obsahom sú nasledovné charak-
teristiky. 
 
Obrázok 9 Charakteristiky osobnostných faktorov Big Five 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Zdroj: upravené podľa ŽITNÝ, P., 2007. Štruktúra osobnosti a iracionalita v myslení vo 
vzťahu  so  senzitivitou  voči  nespravodlivosti.  Študentská  vedecká  a  odborná  činnosť  - 
ŠVOČ. In: Studentské psychologické dny – VII. ročník mezinárodní soutěže studentských 
psychologických prací. Brno: KP FSS MU. ISBN neuvedené.  
 

59 
NEO Inventáre 
Osobnostné inventáre sú dotazníky, v ktorých jedinci popisujú svoje poci-
ty alebo reakcie v určitých situáciách. Odpovede na podmnožiny podobných 
položiek sa sčítajú, aby sa zistilo skóre jedinca u každého rysu (Atkinsonová 
2007). 
NEO inventáre  vychádzajú  z  Cattelovej teórie a o ich vznik sa pričinili 
okrem  iného aj  výskumy P. T. Costa a R. R. McCrae, ktorí analyzovali dáta 
z Cattellovho šestnásťfaktorového dotazníka a identifikovali tri skupiny škál, 
označenej  Neuroticizmus,  Extraverzia,  Otvorenosť  voči  skúsenosti.  Tie  sa 
stali  základom  pre zostavenie  NEO  inventára  pomenovaného  podľa prvých 
písmen názvov škál N (neuroticism), E (extraversion), O (openness). V lexi-
kálnych analýzach vlastností, používaných na opis osobnosti, sa však opako-
vane  objavovala  päťfaktorová  štruktúra  osobnosti,  a  preto  Costa  a  McCrae 
inventár rozšírili o dve ďalšie dimenzie, obsiahnuté v päťfaktorovom modeli 
- Prívetivosť a Svedomitosť (Psychologická diagnostika 2014). 
Podrobný  popis  NEO  Five-Factor  Inventory  (NEO-FFI)  použitého 
v našom výskume obsahujúceho 60 položiek, pričom každá z piatich škál je 
tvorená 12 položkami, sme rozpracovali v kapitole 7.  
Osobnosť  študenta  v pedagogickom  procese,  ako  aj  špecifiká                    
e-vzdelávania vo vzťahu k osobnosti študenta a štýlom učenia budú predme-
tom ďalšej publikácie. Predtým ale venujme ešte pozornosť otázkam kvality 
vzdelávania v kontexte technológií, ale hlavne e-learningu. 

60 
6
 
KVALITA V KONTEXTE INTEGRÁCIE TECHNOLÓGIÍ  
DO VZDELÁVANIA 
 
Ako sme už vyššie spomenuli, dištančná platforma vzdelávania v kontexte 
e-learningu je jednou z možností skvalitnenia procesu vzdelávania, individu-
alizácie vzdelávania, ekonomizácie vzdelávania a najmä širšieho sprístupne-
nia vzdelávania rôznym skupinám záujemcov o vzdelávanie - či už z geogra-
fického,  socioekonomického,  zdravotného  alebo  iného  hľadiska.  Úlohou  e-
learningu je v tomto kontexte okrem iného: 

 
potreba  zvyšovania  kvality  vzdelávacieho  procesu  ako  hlavného  ná-
stroja pre lepšie uplatnenie absolventov na trhu práce, 

 
potreba  sprístupnenia  systému  vysokoškolského  vzdelávania  širšej 
skupine potenciálnych študentov,  

 
snaha  zaviesť  a prezentovať  vzorový  model  kontinuálneho  zvyšova-
nia kvality vysokoškolského vzdelávania.  
Realizovať  tento  proces  znamená  disponovať  kompetenciami  používať 
prostriedky IKT, disponovať vedomosťami  o elektronickej podpore vzdelá-
vania,  vedieť  o  alternatívach  výučby  vo  virtuálnych  výučbových  prostre-
diach. Za ideálne vstupy pre realizáciu e-learningu so zameraním na skúma-
nie parametrov kvality považujeme: 

 
softvér pre inovatívne formy vzdelávania a vykonávanie meraní elek-
tronickou formou,  

 
odborných pracovníkov vytvárajúcich obsahovú náplň predmetov,  

 
odborných pracovníkov pre spracovanie metodiky,  

 
odborných konzultantov,  

 
odborné  služby  súvisiace  s nastavovaním  prostredia  a navrhovaním 
systému priameho merania kvality,  

 
odborné semináre so zámerom školení.   
Realizácia  zvyšovania  kvality  e-learningu  je  založená  na  výkone  viace-
rých, na seba nadväzujúcich činností: 
1.
 
vybudovanie  infraštruktúry  pre  zavedenie  e-learningovej  podpory 
vzdelávania  ako  nástroja  pre  zvyšovanie  kvality  vysokoškolského 
vzdelávania  a nástroja  pre  získavanie  údajov  pre  systém  priameho 
merania kvality vysokoškolského vzdelávania; 
2.
 
vytvorenie pilotných vzdelávacích kombinovaných programov; 
3.
 
návrh  systému  priameho  merania  kvality  vysokoškolského  vzdeláva-
nia.  Tento  systém  by  mohol  zahŕňať  nasledujúce  stupne  vyhodnote-
nia:  

61 

 
reakcia:  Ako  študenti  reagujú  na  výučbu?  –  dotazník  spokojnosti 
študenta s prezentovaným obsahom a jeho formou, metódami vzde-
lávania, vyučujúcim, podporou zo strany vyučujúceho, organizácie 
i študijnej skupiny, 

 
vyučovanie:  Koľko  sa  študenti  naučili?  –  meranie  prírastku  vedo-
mostí realizáciou elektronických testov zameraných na vzdelávacie 
ciele na začiatku a po skončení výučby, 

 
správanie: Ako sa zmenilo správanie študentov? – zmena správania 
študenta  vplyvom  inovatívneho  vyučovania,  pozorovanie  spôsobu 
práce študenta, zaznamenanie jednotlivých krokov pri plnení zada-
nej úlohy, dotazník zameraný na zhodnotenie problémov pri riešení 
danej úlohy, 

 
výsledky: Aký efekt malo vzdelávanie pre organizáciu? – uplatne-
nie  študentov  v praxi  odmerané  formou  praktickej  skúšky,  pričom 
je  treba  sledovať  najmä  presnosť  vypracovania  úlohy  a  čas  na  jej 
vypracovanie.  Dostupnosť,  rýchlosť  aplikácie,  presnosť  merania  a 
vyhodnotenia údajov, ich archivácia by mala byť zabezpečená po-
hodlnejšou a pružnejšou elektronickou formou, 
4.
 
overenie systému priameho merania kvality vysokoškolského vzdelá-
vania. 
 
6.1
 
KVALITA V KONTEXTE E-LEARNINGU 
 
Ak sa zamýšľame nad otázkou, ako by sme e-learningom mohli zvyšovať 
kvalitu, prichádzame k záveru, že je potrebné sa zamerať na: 

 
vzdelávací  materiál  –  výber,  vytvorenie  a  prispôsobenie  obsahu 
vzdelávania má zásadný význam pre jeho kvalitu. Vytvoriť digitálny 
materiál vyžaduje disponovať kompetenciami, internet ponúka množ-
stvo zdrojov a inšpirácií, je dôležité dodržiavať najmä autorské práva 
a správne uvádzať citácie a zdroje, 

 
štruktúru/virtuálne prostredie - virtuálne prostredie je jednou z naj-
dynamickejších  a  rýchlo  sa  meniacich  vlastností  e-learningového 
vzdelávania,  preto  je  výber  virtuálneho  prostredia   dôležitým  aspek-
tom s ohľadom na možnosti vzdelávacej inštitúcie, 

 
komunikácia,  spolupráca  a interaktivita  -  koncept  virtuálnej  uni-
verzity  a digitálneho  obsahu  podporuje  komunikáciu,  spoluprácu 
a interaktivitu novými spôsobmi, 

 
hodnotenie  študenta –  metódy  hodnotenia  by  mali  podporovať  tvo-
rivosť,  kritické  myslenie  a  vedomosti  v danej  oblasti.  E-learning  na 

62 
jednej strane poskytuje flexibilitu v čase a mieste hodnotenia študen-
tov, no zároveň spôsobuje komplikácie z pohľadu bezpečnosti a ove-
rovania.  Preto  by  mali  byť  vytvorené  a implementované  postupy  a 
predpisy,  ktoré  zaručia  dostupnosť  hodnotiacich  nástrojov,  identitu 
a pravosť  informácií, 

 
pružnosť  a prispôsobivosť  -  medzi  vlastnosti  pružnosti  a  prispôso-
bivosti  dizajnu  vzdelávania  patrí:  umiestnenie  (kde  študovať),  čas 
(kedy  študovať),  trvanie  (dĺžka  študijného  obdobia),  študijné  tempo, 
jazyk/y  výučby  a  obsahu,  prispôsobenie  metód  osobám  so  zdravot-
ným  postihnutím,  veľkosť  študijnej  skupiny,  individuálne  a/alebo 
skupinové štúdium. Zlepšenie pružnosti v jednej oblasti  môže zhoršiť 
podmienky v inej oblasti, 
