5
OSOBNOSŤ
5.1
VYMEDZENIE POJMU OSOBNOSŤ
Osobnosť (v anglickom jazyku - personality, vo francúzštine - personnali-
té, v nemčine - Persönlichkeit, Person) je podľa sociologického slovníka
konceptom, ktorý sa vo filozofii, historických vedách a psychológii vníma a
tematizuje odlišne.
Filozofický pohľad je zvyčajne abstraktný. Rozlišuje sa „personalitas“ a
„persona“ („osoba“ a „maska“).
V naturalistickom poňatí je osobnosť vo svojej podstate animálna, spolo-
čenské je len jej maskou. V spiritualistickom poňatí je osoba vo svojej pod-
state duchovná bytosť.
V historických vedách je osobnosť vnímaná v kontexte úlohy jedinca
v dejinách ľudskej spoločnosti.
Predmetom záujmu sociológie je osobnosť preto, že ľudia vnášajú do spo-
ločenského života svoje vlastnosti a kladie si tak otázku možnosti kontroly
ich sociálneho správania (Klener 1996).
5.2
OSOBNOSŤ V KONTEXTE PSYCHOLÓGIE OSOBNOSTI
Psychológia sa venuje konceptu osobnosti v špeciálnej disciplíne - psycho-
lógii osobnosti, v ktorej však neexistuje jednotné ponímanie tohto konštruk-
tu.
V roku 1937 G. W. Allport analyzoval 50 rozdielnych definícií osobnosti,
v súčasnosti existuje približne pätnásť reprezentatívnych poňatí konceptu
osobnosti, ktoré sú vzhľadom na rôzne ponímanie predmetu psychológie
rozdielne. Psychológia osobnosti je definovaná tým, ako má byť predmet -
osobnosť, ponímaný a študovaný a teda vyplýva z definície osobnosti
(Nakonečný 1997).
Kubáni (2013) uvádza tri odlišné prístupy psychológie k pojmu osobnosť:
osobnosť ako problém celistvosti človeka, jej zložiek, charakteristík,
osobnosť ako ústredná téma vyrovnávania sa človeka s prostredím
a sama so sebou,
osobnosť ako potencionalita plne sa rozvinúť.
U Halla a Lindzey (2002) sa stretávame s vymedzením pojmu osobnosť
v hodnotiacom význame, ponímajúceho osobnosť v zmysle dojmu, ktorý vy-
voláva indivíduum u iných, týka sa teda jeho sociálnych zručností, charizmy
a pod. Ďalšie použitie termínu osobnosť je deskriptívne, kedy sa termín
53
kombinuje s nejakým adjektívom, pričom sa jedinec definuje najvýraznejšou
charakteristikou. Niektorí teoretici definujú osobnosť ako koncept, ktorý je
definovaný reakciami druhých ľudí, ide o tzv. biosociálny pohľad, podľa
ktorého je človek to, čo si druhí myslia, že je. Naproti tomu podľa biofyzickej
definície má osobnosť určitú vrodenú zložku, ktorá súvisí so špecifickými
objektívne merateľnými kvalitami osoby.
Veľký psychologický slovník (Hartl a Hartlová 2010) uvádza nasledovné
vymedzenia pojmu osobnosť vybraných autorov.
H. J. Eysenck vníma osobnosť ako viac či menej stabilnú a trvajúcu orga-
nizáciu charakteru, temperamentu, intelektu a tela, čo umožňuje jej jedinečné
prispôsobovanie sa okoliu.
Podľa J. B. Watsona (in: Hartl a Hartlová 2010), zakladateľa behavioriz-
mu, je osobnosť konečný produkt nášho systému zvykov.
R. B. Cattell (in: Kubáni 2013) vníma osobnosť ako to, čo determinuje
správanie v definovanej situácii a v definovanom naladení.
Atkinsonová (2007) definuje osobnosť ako príznačné a charakteristické
vzorce myslenia, emócií, správania, ktoré tvoria individuálny osobný štýl
interakcie s fyzickým a sociálnym prostredím.
5.3
PREHĽAD TEÓRIÍ OSOBNOSTI
Hall a Lindzey (2002) uvádzajú, že v psychológii osobnosti neexistuje
skutočná paradigma (spôsob nazerania na problémy a riešenia pre určitú ob-
lasť vedeckého výskumu).
Prinášajú prehľad teórií osobnosti, ktoré možno chápať z hľadiska devia-
tich otázok moderných teoretikov:
vedomé verzus nevedomé determinanty správania,
výsledky učenia verzus proces učenia,
dedičnosť verzus prostredie,
minulosť verzus prítomnosť,
holistický verzus analytický prístup,
osoba verzus situácia,
účelový verzus mechanistický pohľad,
niekoľko verzus množstvo motívov,
normálne verzus abnormálne správanie.
54
U Kubániho (2013) sa stretávame s nasledovným rozdelením teórií osob-
nosti:
teórie sociálneho učenia, zdôrazňujúce vplyv poznávania, kontextu
a všeobecných sociálnych faktorov pri učení,
teórie kognitívneho prístupu k osobnosti, podľa ktorého je poznanie
výsledkom toho, ako človek usporadúva obsahovú stránku prijíma-
ných podnetov a ako ich interpretuje, teda „transformuje“ do svojich
prejavov správania,
humanistická psychológia, ktorá vytvára protiváhu behaviorizmu
a kladie dôraz na bezprostredný, vnútorný (fenomenálny) zážitok.
Nakonečný (1997) kategorizuje teórie osobnosti vychádzajúce z troch ciest
súčasnej psychológie: 1) behavioristické teórie, 2) psychoanalytické teórie,
3) humanisticko- psychologické teórie osobnosti.
U Atkinsonovej (2007) sa okrem týchto troch teórií stretávame navyše
s kognitívnym prístupom k osobnosti, ktorý je označovaný niektorými auto-
rmi za štvrtú cestu v psychológii.
Vágnerová (2010) rozdeľuje teórie osobnosti na základe nasledovných prí-
stupov k osobnosti:
psychodynamicky zameraný prístup,
behavioristicky zameraný prístup redukujúci osobnosť na komplex
naučeného správania,
sociálno-kognitívny prístup k osobnosti,
prístupy smerujúce k integrácii poznatkov.
Autorka taktiež uvádza, že súčasná psychológia osobnosti uprednostňuje
multisystémový prístup a má tendencie vytvárať integrujúce teórie, v ktorých
nejde o to, ktorý aspekt osobnosti je významnejší, ale aký je ich vzájomný
vzťah a aký je výsledok ich interakcií.
Najkomplexnejšie rozpracovanie teórií osobnosti prinášajú Hall a Lindzey
(2002), ktorí uvádzajú nasledovné delenie:
teórie so zameraním na psychodynamické sily,
teórie zamerané na prežívajúceho človeka,
teórie s dôrazom na trvalé charakteristiky,
teórie zamerané na učenie a prostredie.
Zo spomínaných teórií sme sa v ďalších častiach podrobnejšie venovali
vybraným teóriám, ktoré v nemalej miere prispeli ku skúmaniu štruktúry
osobnosti a stali sa východiskom pre vznik Big Five Inventory, súčasťou kto-
rého je NEO - Five Factor Inventory, použitý ako výskumný nástroj nami
realizovaného výskumu. Jeho podrobným popisom sa zaoberáme v 7. kapito-
le.
55
Štruktúra osobnosti: osobnostné rysy
Popísať osobnosť ako celok je náročné, jednoduchšie je použiť na popis
čiastkové aspekty označujúce rysy, črty pre ňu charakteristické.
Vágnerová (2010) definuje osobnostné vlastnosti, rysy ako zovšeobecňu-
júce charakteristiky, ktoré umožňujú vyjadriť jedinečnosť, špecifickosť
osobnosti jedinca a tým jeho rozdielnosť od ostatných ľudí. „Termíny osob-
nostný rys a osobnostná charakteristika znamenajú približne to isté, avšak
v prípade rysu je zahrnutý predpoklad, že ide o vlastnosť, ktorá sa rozvíja na
základe určitej dispozície, t.j. je tu apriórny predpoklad jej väčšej stability
a trvalosti“ (Atkinsonová 2007, s. 84). Pojem dispozícia, chápaný v užšom
zmysle ako nepozorovateľné charakteristiky ovplyvňujúce čin, správanie,
konanie, výpoveď jedinca, je rovnako používaný ako synonymum osobnost-
ného rysu (Hřebíčková 2010).
Osobnosť je celok duševného života, avšak z tohto celku možno vyanaly-
zovať určité zložky s rôznymi funkciami, ktoré sú však fakticky integrované
do funkčného celku podobne ako funkcie jednotlivých orgánov tela (Kubáni
2013).
V štruktúre osobnosti rozlišujeme nasledovné zložky:
záujmy - vyjadrujú oblasť činností, ktoré človeka mimoriadne priťa-
hujú,
schopnosti - určujúce úroveň výkonu v určitej činnosti,
temperament - ovplyvňujúci dynamiku predovšetkým v citovej oblas-
ti,
charakter - vyjadrujúci vzťah k iným ľuďom, veciam, práci, sebe sa-
mému.
V každom prejave osobnosti môžeme zaznamenať tri zložky:
schopnosti, skúsenosti či zručnosti (ako dobrý je výkon),
dynamickú, zahŕňajúcu motiváciu, záujem a charakter (prečo to robí),
temperament (akým spôsobom činnosť realizuje, ako ju prežíva)
(Hartl a Hartlová 2010).
Osobnostné rysy charakterizuje Vágnerová (2010) v nasledovných bo-
doch:
ako predpoklady k určitému spôsobu reagovania,
sú relatívne trvalé a stabilné vlastnosti,
sú vymedzené v bipolárnych dimenziách vyjadrených krajnými va-
riantmi (napr. priateľský - nepriateľský), pričom v populácii ich roz-
loženie zodpovedá Gaussovej krivke,
základné osobnostné rysy sú relatívne nezávislé charakteristiky a ich
súbor vytvára pre jedinca typický osobnostný profil,
56
stabilné osobnostné rysy ovplyvňujú rozvoj premenlivých aspektov
osobnosti (názorov, postojov, hodnôt, ambícií),
ale aj spôsob napĺňania sociálnych rolí a charakter medziľudských
vzťahov.
História diagnostiky osobnosti:
Psychológovia zaoberajúci sa fenoménom osobnosť sa pokúšali navrhnúť
metódy pre popis a meranie osobnosti, ktoré presahujú používanie každo-
denných výrazov označujúcich osobnostné rysy. V prvom rade redukovali
potenciálny súbor, názov rysov do takého rozsahu, ktorý by neprestal zahŕ-
ňať rozmanitosť ľudskej osobnosti. V druhom rade ich pozornosť smerovala
k zabezpečeniu reliability a validity nástrojov na meranie osobnosti
a v neposlednom rade bolo z ich strany potrebné realizovať empirické vý-
skumy, ktoré by odhaľovali vzťahy medzi jednotlivými rysmi a špecifickými
druhmi správania (Atkinsonová 2007).
Uvádzame niektoré z najvýznamnejších typológií osobnosti, ktoré prispeli
k tvorbe diagnostických metód používaných v súčasnosti, vrátane päťfakto-
rového modelu osobnosti použitého v našom výskume.
Typológia osobnosti podľa Hippokrata patrí medzi najstaršie metódy,
ktoré využívame na určovanie charakteru jednotlivých osobností. Východi-
sko tejto náuky je v pomere štiav v ľudskom tele. Rozlišujú sa 4 druhy tele-
sných štiav: krv (haima) - sangvinik, hlien (flegma) - flegmatik, žlč (cholé) -
cholerik, čierna žlč (melania cholé) - melancholik. Napriek tomu, že táto ty-
pológia je už prekonaná, charakteristické názvy sú používané dodnes.
Neurofyziologická teória I.P. Pavlova je tvorená na základe stavby
a funkcie nervovej sústavy. Pri určovaní typov vyššej nervovej činnosti bral
I. P. Pavlov do úvahy tieto vlastnosti:
silu vzruchu a útlmu,
vyrovnanosť, vyváženosť medzi silou vzruchu a útlmu,
pohyblivosť vzruchu a útlmu.
Rozlišuje nasledovné typy temperamentu:
melancholik - vzruch i útlm sú slabé, vznikajú ťažko,
cholerik - prevláda vzruch nad útlmom, vzniká ľahko,
sangvinik - vzruch a útlm sú silné, vyrovnané, vznikajú ľahko,
flegmatik - vzruch a útlm sú silné, vyrovnané, vznikajú ťažko (Izden-
czyová 2009).
Teória osobnosti H. J. Eysencka
H. J. Eysenck použil psychiatrické hodnotenie pacientov a vyčlenil dva
osobnostné faktory, ku ktorým bol neskôr pridaný tretí:
57
introverziu - extraverziu, vyjadrujúcu mieru, v ktorej je človek obrá-
tený do vnútorného sveta k ja alebo k vonkajšiemu svetu,
emočnú labilitu - stabilitu, označujúcu aj ako neuroticizmus,
psychoticizmus - označujúci sociálnu adaptabilitu (neadaptibilitu).
Obrázok 8 Vzťah extroverzie - introverzie a stability - lability
Zdroj: KUBÁNI, V., 2013. Psychológia osobnosti. [online]. 1. vyd. Prešov: PU [cit.
2013-01-03]. ISBN 978-80-555-0845-0.
Dostupné z: http://www.pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/Kubani7
Faktorová analýza R. C. Cattela
R. C. Cattel je označovaný za faktorového analytika, už v štyridsiatych ro-
koch hľadal najvýznamnejšie dimenzie osobnosti reprezentované v jazyku.
Podstatou lexikálnych štúdií je vybrať zo slovníka slová používané pre popis
osobnosti, redukovať ich a prostredníctvom faktorovej analýzy ich usporia-
dať do skupín, pričom sa predpokladá, že čím podstatnejšie sú individuálne
rozdiely, tým častejšie sa v jazyku uplatňujú.
Cattel použil vo svojom výskume 4500 rysov, ktoré redukoval na 35 prí-
davných mien vyjadrujúcich črty osobnosti, ktoré rozdeľuje na:
základné, ktoré nemožno usudzovať z pozorovateľného správania,
povrchové, ktoré vznikajú interakciou základných čŕt,
58
dynamické, týkajúce sa tendencie správania sa jedinca smerom
k nejakému cieľu,
črty schopností, predstavujú efektívnosť dosahovania cieľov,
črty temperamentu, vzťahujúce sa na spôsob jedinca, ktorým sa pri-
bližuje k cieľu (Hall a Lindzey 2002).
V roku 1949 zhrnul Cattel najčastejšie črty do šestnásťfaktorového osob-
nostného dotazníka (16 Peronal Factory), ktorý bol výsledkom faktorovej
analýzy redukujúcej L, Q a T dáta (Salkind 2008).
Big Five Inventory
Päťfaktorový model osobnosti (veľká päťka) predstavoval kompromis
medzi Eysenckovými troma a Cattelovými šestnástimi faktormi a slúži ako
prijateľný rámec k výkladu osobnosti. Jeho obsahom sú nasledovné charak-
teristiky.
Obrázok 9 Charakteristiky osobnostných faktorov Big Five
Zdroj: upravené podľa ŽITNÝ, P., 2007. Štruktúra osobnosti a iracionalita v myslení vo
vzťahu so senzitivitou voči nespravodlivosti. Študentská vedecká a odborná činnosť -
ŠVOČ. In: Studentské psychologické dny – VII. ročník mezinárodní soutěže studentských
psychologických prací. Brno: KP FSS MU. ISBN neuvedené.
59
NEO Inventáre
Osobnostné inventáre sú dotazníky, v ktorých jedinci popisujú svoje poci-
ty alebo reakcie v určitých situáciách. Odpovede na podmnožiny podobných
položiek sa sčítajú, aby sa zistilo skóre jedinca u každého rysu (Atkinsonová
2007).
NEO inventáre vychádzajú z Cattelovej teórie a o ich vznik sa pričinili
okrem iného aj výskumy P. T. Costa a R. R. McCrae, ktorí analyzovali dáta
z Cattellovho šestnásťfaktorového dotazníka a identifikovali tri skupiny škál,
označenej Neuroticizmus, Extraverzia, Otvorenosť voči skúsenosti. Tie sa
stali základom pre zostavenie NEO inventára pomenovaného podľa prvých
písmen názvov škál N (neuroticism), E (extraversion), O (openness). V lexi-
kálnych analýzach vlastností, používaných na opis osobnosti, sa však opako-
vane objavovala päťfaktorová štruktúra osobnosti, a preto Costa a McCrae
inventár rozšírili o dve ďalšie dimenzie, obsiahnuté v päťfaktorovom modeli
- Prívetivosť a Svedomitosť (Psychologická diagnostika 2014).
Podrobný popis NEO Five-Factor Inventory (NEO-FFI) použitého
v našom výskume obsahujúceho 60 položiek, pričom každá z piatich škál je
tvorená 12 položkami, sme rozpracovali v kapitole 7.
Osobnosť študenta v pedagogickom procese, ako aj špecifiká
e-vzdelávania vo vzťahu k osobnosti študenta a štýlom učenia budú predme-
tom ďalšej publikácie. Predtým ale venujme ešte pozornosť otázkam kvality
vzdelávania v kontexte technológií, ale hlavne e-learningu.
60
6
KVALITA V KONTEXTE INTEGRÁCIE TECHNOLÓGIÍ
DO VZDELÁVANIA
Ako sme už vyššie spomenuli, dištančná platforma vzdelávania v kontexte
e-learningu je jednou z možností skvalitnenia procesu vzdelávania, individu-
alizácie vzdelávania, ekonomizácie vzdelávania a najmä širšieho sprístupne-
nia vzdelávania rôznym skupinám záujemcov o vzdelávanie - či už z geogra-
fického, socioekonomického, zdravotného alebo iného hľadiska. Úlohou e-
learningu je v tomto kontexte okrem iného:
potreba zvyšovania kvality vzdelávacieho procesu ako hlavného ná-
stroja pre lepšie uplatnenie absolventov na trhu práce,
potreba sprístupnenia systému vysokoškolského vzdelávania širšej
skupine potenciálnych študentov,
snaha zaviesť a prezentovať vzorový model kontinuálneho zvyšova-
nia kvality vysokoškolského vzdelávania.
Realizovať tento proces znamená disponovať kompetenciami používať
prostriedky IKT, disponovať vedomosťami o elektronickej podpore vzdelá-
vania, vedieť o alternatívach výučby vo virtuálnych výučbových prostre-
diach. Za ideálne vstupy pre realizáciu e-learningu so zameraním na skúma-
nie parametrov kvality považujeme:
softvér pre inovatívne formy vzdelávania a vykonávanie meraní elek-
tronickou formou,
odborných pracovníkov vytvárajúcich obsahovú náplň predmetov,
odborných pracovníkov pre spracovanie metodiky,
odborných konzultantov,
odborné služby súvisiace s nastavovaním prostredia a navrhovaním
systému priameho merania kvality,
odborné semináre so zámerom školení.
Realizácia zvyšovania kvality e-learningu je založená na výkone viace-
rých, na seba nadväzujúcich činností:
1.
vybudovanie infraštruktúry pre zavedenie e-learningovej podpory
vzdelávania ako nástroja pre zvyšovanie kvality vysokoškolského
vzdelávania a nástroja pre získavanie údajov pre systém priameho
merania kvality vysokoškolského vzdelávania;
2.
vytvorenie pilotných vzdelávacích kombinovaných programov;
3.
návrh systému priameho merania kvality vysokoškolského vzdeláva-
nia. Tento systém by mohol zahŕňať nasledujúce stupne vyhodnote-
nia:
61
reakcia: Ako študenti reagujú na výučbu? – dotazník spokojnosti
študenta s prezentovaným obsahom a jeho formou, metódami vzde-
lávania, vyučujúcim, podporou zo strany vyučujúceho, organizácie
i študijnej skupiny,
vyučovanie: Koľko sa študenti naučili? – meranie prírastku vedo-
mostí realizáciou elektronických testov zameraných na vzdelávacie
ciele na začiatku a po skončení výučby,
správanie: Ako sa zmenilo správanie študentov? – zmena správania
študenta vplyvom inovatívneho vyučovania, pozorovanie spôsobu
práce študenta, zaznamenanie jednotlivých krokov pri plnení zada-
nej úlohy, dotazník zameraný na zhodnotenie problémov pri riešení
danej úlohy,
výsledky: Aký efekt malo vzdelávanie pre organizáciu? – uplatne-
nie študentov v praxi odmerané formou praktickej skúšky, pričom
je treba sledovať najmä presnosť vypracovania úlohy a čas na jej
vypracovanie. Dostupnosť, rýchlosť aplikácie, presnosť merania a
vyhodnotenia údajov, ich archivácia by mala byť zabezpečená po-
hodlnejšou a pružnejšou elektronickou formou,
4.
overenie systému priameho merania kvality vysokoškolského vzdelá-
vania.
6.1
KVALITA V KONTEXTE E-LEARNINGU
Ak sa zamýšľame nad otázkou, ako by sme e-learningom mohli zvyšovať
kvalitu, prichádzame k záveru, že je potrebné sa zamerať na:
vzdelávací materiál – výber, vytvorenie a prispôsobenie obsahu
vzdelávania má zásadný význam pre jeho kvalitu. Vytvoriť digitálny
materiál vyžaduje disponovať kompetenciami, internet ponúka množ-
stvo zdrojov a inšpirácií, je dôležité dodržiavať najmä autorské práva
a správne uvádzať citácie a zdroje,
štruktúru/virtuálne prostredie - virtuálne prostredie je jednou z naj-
dynamickejších a rýchlo sa meniacich vlastností e-learningového
vzdelávania, preto je výber virtuálneho prostredia dôležitým aspek-
tom s ohľadom na možnosti vzdelávacej inštitúcie,
komunikácia, spolupráca a interaktivita - koncept virtuálnej uni-
verzity a digitálneho obsahu podporuje komunikáciu, spoluprácu
a interaktivitu novými spôsobmi,
hodnotenie študenta – metódy hodnotenia by mali podporovať tvo-
rivosť, kritické myslenie a vedomosti v danej oblasti. E-learning na
62
jednej strane poskytuje flexibilitu v čase a mieste hodnotenia študen-
tov, no zároveň spôsobuje komplikácie z pohľadu bezpečnosti a ove-
rovania. Preto by mali byť vytvorené a implementované postupy a
predpisy, ktoré zaručia dostupnosť hodnotiacich nástrojov, identitu
a pravosť informácií,
pružnosť a prispôsobivosť - medzi vlastnosti pružnosti a prispôso-
bivosti dizajnu vzdelávania patrí: umiestnenie (kde študovať), čas
(kedy študovať), trvanie (dĺžka študijného obdobia), študijné tempo,
jazyk/y výučby a obsahu, prispôsobenie metód osobám so zdravot-
ným postihnutím, veľkosť študijnej skupiny, individuálne a/alebo
skupinové štúdium. Zlepšenie pružnosti v jednej oblasti môže zhoršiť
podmienky v inej oblasti,
Dostları ilə paylaş: |